Pracovný zošit náboženstva pre 8. ročník

← na hlavnú stránku | 1. ročník | 2. ročník | 3. ročník | 4. ročník | 5. ročník | 6. ročník | 7. ročník | 8. ročník | 9. ročník

Kontaktovať autora
8_rocnik
DODATOK K PRACOVNÉMU ZOŠITU NÁBOŽENSTVA PRE 8. ROČNÍK

Keď šaty robia človeka…
Život je zmena, zmena je život. Niekedy postačí „strateným“ ľuďom niekoľko minút a pomoc druhých na to, aby sa dokázali odraziť od dna a začať žiť odznova.
Jim Wolf je veterán americkej armády. Napriek tomu sa dostal do problémov. Prišiel o strechu nad hlavou a mal problémy s alkoholom. Teraz žije už niekoľko rokov ako bezdomovec.
Avšak vďaka charitatívnej organizácii Degage Ministries dostal šancu na zmenu. Dobrovoľne podstúpil kompletnú premenu svojho výzoru: nový zostrih aj farbu vlasov a tiež elegantný oblek.
Aj keď pre nás je na prvý pohľad hlavná zmena jeho zovňajšku, dôležitejšou bola tá v jeho vnútri, v jeho pohľade na svet: akoby znovu získal svoju dôstojnosť, ktorú kdesi cestou stratil…
Po tomto „nakopnutí“ si bol Jim totiž schopný zabezpečiť bývanie a tiež začal navštevovať sedenia anonymných alkoholikov. Niekedy stačí len málo na to, aby sa nejeden ľudský život zmenil k lepšiemu! Niekedy stačí iba nový oblek!

Jedno z najkrajších podobenstiev, ktoré nám Ježiš zanechal, je príbeh o márnotratnom synovi a jeho milosrdnom otcovi. „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: »Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.« Ale otec povedal svojim sluhom: »Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa«“ (Lk 15, 20–22.24). Otec odieva svojho syna do znakov slobody a dôstojnosti: Boh chce, aby ani jedno jeho dieťa nebolo nádenníkom či otrokom. Chce, aby všetky mali na sebe rúcho cti, prsteň dedičstva a obuv dôstojnosti.
Objaviť dôstojnosť človeka je hlavným cieľom v tomto školskom roku. Táto učebnica katolíckeho náboženstva ťa chce na tejto ceste sprevádzať.

I. KTO SOM?
Hovorí sa, že šaty robia človeka! Veľa ľudí tomu verí. Oblečú si značkové oblečenie a myslia si, že tým stúpla ich hodnota. Sú schopní míňať ohromné sumy za odev, ktorý je práve v móde.
S oblečením má problém občas každý: chceme sa páčiť a pekné oblečenie robí zázraky. Je zaujímavé, ako často sa odlišuje naše oblečenie doma a na verejnosti. Zatiaľ čo doma nám neprekážajú rozťahané tepláky a starý sveter, von by sme tak určite nešli. Prečo ten rozdiel? Pretože doma nás už poznajú. Doma nemusíme skrývať svoje strapaté vlasy a pokrčenú rannú tvár. Doma môžeme byť sami sebou a to je dobre.
Asi nie je potrebné si robiť zbytočné starosti o to, čo si máme obliecť: šaty o chvíľu vyjdú z módy. To podstatné nie sú šaty, to podstatné je to, čo je pod nimi. A pod nimi sme predsa my!

Pieseň „Šaty“ od Mariky Gombitovej
„Neberte nám princeznú“ je slovenský televízny muzikál z roku 1981. Hlavnú úlohu v ňom stvárnila speváčka Marika Gombitová. Jedna zo skladieb muzikálu má názov „Šaty“.

Kto vlastne som?
Všetci dospievajúci sa pýtajú: Kto vlastne som? A každý na túto otázku musí nájsť aj odpoveď. Niekedy sa schovávame za náš výzor, naše šaty. A pritom si neuvedomujeme, čo všetko je v nás. Napr.
• náš nos si dokáže zapamätať 50 000 rôznych vôní;
• dospelý organizmus obsahuje okolo 160 tisíc km ciev;
• keď sme pri plnom vedomí, náš mozog vyprodukuje toľko energie, koľko by stačilo na rozsvietenie malej žiarovky;
• naše oko dokáže rozlíšiť 10 miliónov rôznych farieb;
• keby ľudské oko bolo digitálnym fotoaparátom, malo by 576 megapixelov;
• naše srdce za celý život prepumpuje toľko krvi, koľko by sa zmestilo do 200 vlakových prepravných cisterien.

Nielen naše telo je výnimočné, ale aj naše vnútro. Všetci sme jedineční, máme rôzne dary a talenty. Každý z nás má v tele Cirkvi jedinečné miesto. Niekto je mozgom, iný ukazovákom a zas ďalší malíčkom na nohe. Majú rôzne funkcie, ale keby niektorá z týchto častí tela zmizla, ochorela, odmietla spolupracovať, celé telo by tým trpelo. Si dôležitý práve s tým, čo máš.

PRVÝ DOJEM
Čo je prvý dojem
O prvom dojme už určite každý z vás počul. Prvý dojem si ľudia vytvárajú na základe toho, čo v daný moment na druhom človeku vidia alebo ako ho počujú rozprávať. Všímame si predovšetkým, ako je človek oblečený, jeho tvár a jeho úsmev, ako rozpráva a ako sa vyjadruje. Zvyčajne sa nám páči, keď je upravený a má čistý vzhľad a podobne. Nepáči sa nám napr. zanedbaný vzhľad, namyslené prejavy atď.
Dať na prvý dojem je jedna z najčastejších chýb, ktorých sa dopúšťame pri hodnotení druhých. Napriek tomu hrá dôležitú úlohu pri stretnutí ľudí, ktorí sa nepoznajú a spolu komunikujú po prvý raz.
• Prvý dojem sa nazýva aj primárny dojem: človek si ho vytvára o inom pri prvom stretnutí a môže v nás pretrvávať roky.
• Prvý dojem je buď pozitívny alebo negatívny, málokedy neutrálny.
• Prvý dojem sa dá urobiť a získať len raz. Je zrejmé, že za pár sekúnd nestihneme vyjadriť veľa. Otvoriť dvere, pozdraviť, predstaviť sa, povedať pár formálnych viet.
• Prvý dojem sa vytvára v prvých sekundách stretnutia. Na čo sa spolieha? Na veľmi nekonkrétne skutočnosti ako sú úsmev, stisk ruky, vôňa, vzhľad. Vyjadrené číslami, na vyvolaní určitého dojmu sa z 55% podieľa náš vzhľad, 38% hlas a iba 7% obsah vyjadrenia.
• Dojmy, ktoré jeden človek získava o druhom až na základe bližšej a ďalšej známosti sú dojmy druhotné – sekundárne.

Chyby pri hodnotení ľudí
Mnohokrát sa stáva, že dávame veľký dôraz na prvý dojem: „zaškatuľkujeme“ kamarátov alebo ľudí, ktorých stretávame. Druhých ľudí vnímame podľa toho, aký majú pre nás význam. Vnímanie a posudzovanie druhých sú poznačené omylmi a zjednodušovaním, preto nepodávajú vždy celkom spoľahlivý obraz o druhej osoby. Tu sú hlavné omyly, ktorých sa pritom dopúšťame:
• Halo efekt spadá medzi najznámejšie a najbežnejšie omyly vo vnímaní alebo posudzovaní druhých: sympatickým, pekným a milým ľuďom máme tendenciu automaticky prisudzovať kladné vlastnosti, dokonca i vyššiu inteligenciu.
• Diablov efekt je totiž presný opak halo efektu: nesympatickým a neupraveným ľuďom teda máme často tendenciu prisudzovať horšie vlastnosti aj inteligenciu.
• Stalo sa ti niekedy, že si stretol niekoho, kto ti bol na prvý pohľad sympatický a blízky? Potom si daj pozor na efekt miernosti. Má podobný štýl obliekania ako ty, usmial sa na teba alebo ťa zaujal a cítiš, že máte niečo spoločné: v tomto prípade budeš mať tendenciu takého človeka vidieť v „prívetivejšom“ svetle. Keď ťa sklame alebo urobí nejakú chybu, budeš pravdepodobne medzi tými, ktorí ho budú brániť.

Nedaj na prvý dojem
Prvý dojem môže byť dôležitý! Ale zdanie môže klamať, preto netreba dať na prvý dojem. Je nesprávne, keď ľudí okolo seba zaškatuľkujeme. Naučme sa dať ľuďom okolo seba druhú šancu. Šancu uviesť sa aj na druhý dojem. Raz sa to možno zíde i tebe. Buďme tolerantní, ale z druhej strany skúmajme. Neuspokojme sa s tým, že má niekto krásny úsmev, alebo že je dokonale upravený. Keď budeme ľudí okolo nás viac poznávať a nespoľahneme sa iba na prvý dojem, oplatí sa nám to.

Boh dokáže vidieť pod povrch
Je jednoduché posudzovať podľa vonkajšieho vzhľadu. Úhľadne upravení, usmievajúci sa, inteligentní, mladistvo vyzerajúci vzbudzujú oveľa väčšiu dôveru ako tí, ktorí vyzerajú namrzene, majú ošúchané rifle a roztrhané tričká alebo krikľavo nafarbené vlasy. Ale Pán dokáže vidieť pod povrch! Boh pozná, čo sa skrýva v našom srdci. Nepatrí k tým, ktorých oklame zovňajšok alebo prvý dojem. Na druhej strane sme náchylní podceňovať to, čo je Boh schopný urobiť v našom živote: stačí sa pozrieť na seba! Ale Boh sa na teba nepozerá takto – ani na nikoho iného. Ako večný optimista vidí v každej duši nekonečné možnosti. Prečo? Pretože nás stvoril. A stvoril nás na svoj obraz a podobu!

SEBAPOZNANIE
Keď som iba fotokópiou!
Vaši priatelia chcú, aby ste boli stále rovnakí: usmievaví, bezstarostní, tak trochu chvastúni i nevychovanci! Aby ste nestratili ich priateľstvo, ste často prinútení „tváriť sa“, že ste niekto úplne iný, že „kašlete“ na všetko a na všetkých, pretože takto pôsobíte dojmom chytráka: ale vo vnútri viete, že šťastní môžete byť, len ak ste sami sebou. Len ak sa vyjadrujete, rozprávate, spievate, tancujete tak, ako to cítite vo svojom vnútri. Nie je dôležité „byť fotokópiou“ najkrajšej spomedzi priateliek či najväčšieho „frajera“ na škole. Dôležité je byť originálom, aby druhí objavili, že aj vo vašom vnútri sa ukrývajú nekonečné poklady.

Sebapoznanie – čo je to?
„Poznaj seba samého“, hovorieval už starý grécky filozof Sokrates. Ale čo je to – sebapoznanie? Sebapoznanie je schopnosť človeka porozumieť svojím myšlienkam, pocitom, emóciám. Pri sebapoznaní vnímame, čo sa deje v našom vnútri a nestotožníme sa so všetkým, čo sa tam objaví, najmä s myšlienkami. Je to teda vedomý spôsob života. Človek, ktorý pozná sám seba, ktorý je sám sebe priehľadný ako voda v pohári, nepozerá na vonkajšie správanie, ale vie, že to skutočné je ukryté vo vnútri.
Spoznaním samého seba, spravíš svoj život plnohodnotnejším. Vytvoríš zo svojho života stavbu, ktorá vydrží dlhú dobu. Prežiješ svoj život naplno a budeš mať z neho osoh.

Sebapoznanie začína sebapozorovaním
Sebapozorovanie znamená, že si robíme záznamy o svojom správaní. Takto sa dokážeme lepšie poznať a vieme posúdiť, ako sa správame, čo sme urobili dobre a čo zle.
Jeden z prostriedkov sebapozorovania je napr. viesť si denník a zapisovať dôležité udalosti aj svoje správanie, na ktorom ti záleží. Na správne sebapozorovanie treba vedieť definovať a merať toto svoje správanie. Napríklad keď máš problémy s učením, musíš si zaznamenávať, kedy sa učíš, koľko sa učíš, kde a čo spôsobilo, že látku si sa naučil, čo spôsobilo, že si sa ju nenaučil dostatočne. Takýto postup ti pomôže bližšie špecifikovať problémové správanie.
Keď si preštuduješ záznamy, zistíš, čo je pre teba prospešné a čo nie, čo ťa v učení brzdí. Podobne sa dajú viesť záznamy o fajčení, alebo závislosti (od televízie, počítačov…). Pravidelné záznamy vás donútia venovať dôkladnú pozornosť vlastnému správaniu, pomôžu lepšie sa oboznámiť so svojim problémom.

Buď originálny
Ako byť samým sebou v skupine chlapcov a dievčat – medzi „fotokópiami“, ktorí sa rovnako obliekajú, používajú tie isté umelé frázy, počúvajú tú istú hudbu, majú tie isté záujmy. Alebo ako byť samým sebou v triede, kde sú spolužiaci nesympatickí a myslia iba na svoje osobné záujmy?
Tu je jeden spôsob: buď originálny, staň sa zaujímavým nie preto, že si ako všetci ostatní, ale práve preto, že si od nich odlišný! Ostatní sa obliekajú rovnako? Ok, ty si obliekaj, čo sa ti páči, v čom sa cítiš pohodlne, čo ti vyhovuje. Ostatní stále omieľajú tie isté umelé frázy? Ok, ty ich nepoužívaj! Rozprávaj jednoducho a buď hrdý na tvoje rozhodnutie: priatelia sa naučia rešpektovať ťa a spoznajú ťa takého, aký naozaj si. Zistia, že pri tebe si nemusia nasadzovať masku, aby si ich prijal; že ty sa nezastavíš pri maske, ale ideš ďalej, pozeráš im dovnútra a nedáš sa oklamať vonkajším výzorom.

Som vrcholovým dielom!
Každý z nás je úžasným a neopakovateľným človekom. Všetci sme škaredými káčatkami, ktoré sa premenia na labute iba vtedy, keď si začnú uvedomovať, kým naozaj sú. Nepochádzame z továrne na skrutky, ktoré sú úplne rovnaké, ale z remeselníckej dielne, kde sú všetky výrobky jedinečným dielom.

PREKONAŤ OBAVY
Trocha strachu
Nebyť iba fotokópiami, ale originálmi, znamená poznať seba samého a byť samým sebou. Máte však obavy z toho, že by ste mohli byť „vyčlenení z kruhu“, že ostatní vás budú považovať za „outsiderov“? Alebo bráni vám v tom, aby ste boli samými sebou a radšej sa prispôsobujete? Je to viac než pochopiteľné: skúste sa však trochu ponamáhať. Nechajte na okamih vaše obavy bokom a sústreďte sa na váš vek, na váš život, na plynúce dni a vaše nové skúsenosti… A teraz, keď ste sa na seba pozreli zo všetkých možných strán, skúste odpovedať: oplatí sa pripomenúť svetu, že to, čo vás odlišuje, je pekné, farebné, živé, veľké alebo nie?

Sme darom pre seba i pre druhých
Každý z nás má rád dary: malé spomienkové darčeky, rôzne drobné suveníry alebo aspoň okamihy malých pozorností! Dar nie je len vec, ktorú odovzdávame, ale je to výraz nás samých: v skutočnom a úprimne danom dare totiž ponúkame seba samých. Túto skutočnosť by sme mali prežívať zakaždým, keď niekoho obdarujeme.
Osoby sú Božie dary pre mňa. Už sú zabalené, niektoré krásne, iné menej atraktívne. S niektorými na pošte zle zaobchádzali, iné prichádzajú ako „osobitná zásielka“. Niektoré sú nedbalo previazané, iné veľmi pevne uzavreté. Ale obal nie je dar, a je dôležité uvedomiť si to. Veľmi ľahko môžeme urobiť chybu, keď posudzujeme obsah podľa obalu. Dar sa niekedy otvorí veľmi ľahko, niekedy potrebujeme pomoc iných. Možno je to preto, že sa boja. Možno boli predtým zranení a nechcú byť zranení znovu. Možno už raz boli otvorení, ale potom odhodení. A teraz sa možno cítia skôr ako „veci“, než „ľudské bytosti“. Ja som človek: ako každý iný, aj ja som dar. Boh ma naplnil dobrotou, ktorá je iba moja. A predsa, niekedy sa bojím nazrieť do vnútra svojho balenia. Možno mám strach, že by som bol sklamaný. Možno nedôverujem vlastnému obsahu. Alebo je možné, že som nikdy naozaj neprijal dar, že som. Každé stretnutie a zdieľanie sa ľudí je výmenou darov. Môj dar som ja, tvoj dar si ty. Sme darom jeden pre druhého.

SEBAPRIJATIE
Kto som naozaj?
Ako všetci dospievajúci tak sa určite aj vy pýtate: Kto som? Ako ma vidia ostatní? Som pekná? Som škaredý? Mnohé vaše otázky pátrajú po odpovediach na vlastnú identitu, na vlastný obraz. Tieto otázky sa najčastejšie neformulujú priamo: adresujete ich napr. zrkadlu, nehybnému obrazu v skle, keď sa pokúšate vyčítať v ňom to, čo ostatní vidia vo vašej tvári. Tvár prezrádza človeka len keď je v pohybe. Pár nehybných očí môže byť nevľúdny, ale úsmev ich môže neuveriteľne skrášliť. Mnohé dievčatá sa utiekajú k šminkám. Lenže pohľad, ktorý hovorí z vnútra, je oveľa dôležitejší: ten sa nedá namaľovať.

Nick Vujicic – nepotrebujem ruky, nohy, potrebujem Boha
Predstavte si, že by ste sa narodili bez rúk alebo bez nôh: nemohli by ste nikoho objať, ničoho sa dotknúť, ani vziať nikoho za ruku, nemohli by ste tancovať, chodiť, behať, dokonca ani stáť. Čo by ste robili? Ako by to ovplyvnilo váš každodenný život?
Nicolas Vujicic sa narodil v roku 1981 v Melbourne v Austrálii – prišiel na svet bez rúk a bez nôh. Počas svojho detstva si musel Nick poradiť nielen s typickými problémami, ktoré prežíva každý školák a dospievajúci mladík, ale bojoval tiež s depresiou a samotu, keď sa zaoberá otázkami, prečo sa tak veľmi líši od ostatných detí okolo seba a prečo je jediný, kto sa narodil bez končatín. Zaujímalo ho, aký má jeho život zmyslel a či vôbec nejaký zmysel má. Nick tvrdí, že za svoje víťazstvo v boji na ceste životom a tiež za svoju silu a životný optimizmus vďačí svojej viere v Boha, svojej rodine a priateľom, ale aj mnohým ľuďom, ktorých stretol a ktorí ho po celý čas povzbudzovali. Hovorieva: „Nepotrebujem ruky, nohy, potrebujem Boha“.
Po ukončení školy pokračoval v štúdiu a získal dva akademické tituly v odbore účtovníctvo a finančné plánovanie. V devätnástich rokoch si začal plniť svoj sen, že sa stane motivačným rečníkom a svojim životným príbehom bude povzbudzovať ostatných a prinášať im nádej. „Našiel som zmysel svojej existencie a tiež zmysel svojich životných okolností. Keď sa ocitnete uprostred ohňa, určite to nejaký zmysel má.“ Nick z celého srdca verí, že každá prekážka, s ktorou sa v živote stretneme, má nejaký zmysel a že jediné, čo môže ovplyvniť naše rozhodnutie o tom, či ju prekonáme, alebo nie, je náš postoj ku nej.
V roku 2005 bol Nick nominovaný na cenu „Mladý Austrálčan roka. Jeho videá na YouTube videlo už vyše 40 miliónov ľudí. Viac na https://www.youtube.com/watch?….

Prijať sa pre to, čo som
Každý mladý človek sa musí naučiť pracovať s „materiálom“, ktorý má k dispozícii, a vážiť si sám seba. Je dôležité tešiť sa z toho, čím sme a nenechať sa znechutiť nejakou chybičkou. Radšej sa naučme oceniť pozitívne stránky vlastnej osobnosti: svoju inteligenciu, slušnosť, láskavosť k druhým, solidárnosť, čisté srdce, nábožnosť… Postupne sa naučíš prijať svoj reálny obraz, ktorý sa nepodriaďuje očakávaniu, móde alebo názorom druhých.

Desatoro sebaprijatia
Prijať sám seba znamená pozerať sa na seba očami Boha. Boh chce od teba, aby si bol podobný jeho Synovi. Ak sa cítiš bezcenný, to je preto, že si neuvedomuješ, akú máš cenu. Tu máš desať krokov, ako prijať seba samého:
1. Nehodnoť sa negatívne (ja som hlúpy atď.). Máš tendenciu stať sa takým, za akého sa označíš.
2. Ak zhrešíš, vyznaj to Bohu, svojmu Otcovi, a sám seba nezavrhuj.
3. Neporovnávaj sa s inými. Si jedinečný. Boh sa z tvojej jedinečnosti raduje, raduj sa s Ním.
4. Stretávaj sa s priateľmi, ktorí majú kladný postoj a napĺňajú ťa radosťou.
5. Začni pomáhať druhým, pozerať sa na nich tak, ako ich vidí Boh. Prijmi ich, miluj ich a povzbudzuj.
6. Uč sa smiať, s humorom prekonávať aj nepríjemné situácie.
7. Vypíš si veci, ktoré môžeš zmeniť a čo na nich môžeš zmeniť, ako to zmeníš a kedy to zmeníš.
8. Snaž sa vyzerať čo najlepšie.
9. Dopraj si správny odpočinok, výživu a cvičenie.
10. Používaj a rozvíjaj svoj talent.

II. KTO JE ČLOVEK?
Som človek alebo som robot?
Roboti a technika nám pomáhajú celý život. Sprevádzajú nás a konajú za nás veľa vecí, ktoré si človek už ani nevie predstaviť, žeby ich vykonával. Ale človek sa môže stať otrokom technického rozvoja. Prestávame byť tým, čím sme a to ľuďmi. Moderný človek sa stáva robotom, a mnohokrát sa môže stať, že robot je ľudskejší ako samotný človek.
• Slovníkové definície hovoria o človeku, že je rozumnou bytosťou. Teda o sebe ako o človeku môžeme povedať, že máme rozum a keďže máme rozum, tak: som racionálny a že môj rozum ma ako ľudskú bytosť odlišuje od zvyšku sveta.
• Čo je to robot? Snáď najvýstižnejšie by sme ho mohli definovať ako „umelý objekt, ktorý sa podobá človeku“. Ak uvažujeme o podobnosti, zo všetkého najskôr nám príde na myseľ podobnosť vzhľadová. Robot – teda okrem „kuchynského robota“ – vyzerá ako človek.

Človek je pohlcovaný dennodenne technikou. My sme prenikli do sveta techniky a technika prenikla do nášho sveta. Bez techniky si nevieme predstaviť ani svoj deň. Technika je všade, kde sa človek otočí. Niekedy si samy pripadáme ako nejakí roboti: napr. bez mobilu už ani nevychádzame a, ak ho nemáme pri sebe, sme celí nesvoj. Keď vstaneme ráno z postele, tak prvé, čo urobíme, pozdravíme počítač, kávovar a toustovač. Človek je medzi tými technickými vecami ako robot a všetko robí automaticky a dokonca pozdraviť notebook a kávovar je bežné, možno bežnejšie ako pozdraviť kamaráta, ktorý vychádza z domu, alebo susedu, ktorá zametá pred domom. Ak sa tak pozastavíme, zistíme, že my sa vlastne môžeme označiť za ľudské roboty.

Kto je človek?
Na človeka sa môžeme pozerať ako na zmes chemických prvkov. Skladá sa z rôznych prvkov a zlúčenín. Bunky ľudského tela obsahujú 65 – 90% vody (H2O). Telo pozostáva z organických molekúl, obsahujúcich uhlík. Najviac zastúpenými chemickými prvkami tela sú preto kyslík a potom uhlík, 99% celého ľudského tela tvorí šesť prvkov: kyslík, uhlík, vodík, dusík, vápnik a síra. Takto nás vidí chemik.
Matematika alebo fyzika by určite vedeli dať aj iné odpovede. Biológ zaradí človeka do triedy živočíchov a našli by sa zaiste aj špecialisti, ktorí zavŕšia svoje skúmanie konštatovaním, že človek je zo živočíchov jediný tvor, ktorý myslí. Filozof a psychológ by to upresnili, že napr. myslí o sebe, že má vedomie a svedomie, že má predstavu o nadprirodzene, že si je vedomý hraníc svojho myslenia, že sa nudí, že vie, že umrie atď.
Všetky tieto pohľady sú správne, ale sú len čiastkové. Odpoveď na to, kto je človek, nájdeme aj vo Svätom písme: človek je stvorený na Boží obraz.
To najpodstatnejšie je, že sme stvorení na Boží obraz. Preto hovoríme, že „človek nie je niečo, ale niekto. Tak, ako hovoríme o Bohu, že je osobou, to isté hovoríme aj o človeku“ (Youcat 58).
Francúzsky filozof Blaise Pascal raz povedal: „Človek nie je anjelom ani zvieraťom, a nešťastím je, že ak chce niekto z neho urobiť anjela, spraví z neho zviera“.

KTO JE ČLOVEK? HĽADANIE ODPOVEDE
Človek po grécky je „anthropos“, z toho pochádza aj známy pojem „antropológia“, teda veda o človekovi. Vieme, že človeka – teda „anthropos“ študujú a skúmajú rôzne vedné disciplíny. Napr. medicína skúma ľudské telo, sociológia sa zaoberá spoločenským jestvovaním jedincov a psychológia študuje prežívanie a správanie sa ľudí. Filozofia ako veda sa zaoberá človekom tým, že skúma jeho podstatu, teda to, čo robí človeka človekom. Pritom vychádza zo zistení a výsledkov všetkých iných vedných disciplín.

Filozofia znamená milovať múdrosť
Filozofia je najstaršia veda, ktorá je zároveň matkou všetkých ostatných vied. Pojem filozofia pochádza z gréckeho slova „filos“, čo znamená priateľ alebo milovník, a gréckeho slova „sofia“, čo znamená múdrosť. Filozofia je skutočne láska k múdrosti. Filozofia funguje na veľmi jednoduchom princípe a tým je princíp pýtania sa. Filozof preniká k múdrosti pýtaním sa. Najprv sa pýtame tie najjednoduchšie a potom postupne čoraz zložitejšie otázky. Odpoveďami sa postupne dostávame k pochopeniu problémov. Jeden z týchto problémov, na ktorý hľadáme odpovede až do dnes, je aj otázka: Kto je človek?

Jeden človek – veľa definícií
Kto je človek? To je jedna z nespočetných otázok, ktoré na nás doliehajú vo všednom živote i pri vedeckom bádaní. Človek sa pýta na svoju vlastnú podstatu. Musí sa pýtať, pretože je sám sebe problémom. Človek je pýtajúca sa bytosť. Je to ten, kto sa môže a musí pýtať. Pýtať sa môže len človek. Nemôže sa pýtať kameň, ani rastlina, ani zviera. Možnosť pýtať sa je zvláštnou výsadou jeho podstaty.
• Túto otázku si kládli už dávni filozofi v antickom Grécku. Jeden z prvých filozofov bol Aristoteles (384 – 322 pred Kr.), ktorý definoval človeka ako spoločenského tvora, obdareného rozumom. Podľa neho človek sa práve rozumom odlišuje od zvierať.
• Neskôr ďalší grécky filozof Plotinus (204 – 270) tvrdil, že človek je jednota tela, duše a rozumu a odzrkadľuje v sebe celý vesmír.
• Niekoľko storočí potom sa aj sv. Augustín (354 – 430) zaoberal človekom a hovoril, že človek je najvyššia duchovná bytosť a je zložený z ducha, duše a tela. Človek je mikrokozmos, teda skutočný vesmír v malom.
• Podobnú odpoveď na podstatu človeka dal aj sv. Tomáš Akvinský (1224 – 1274), ktorý žil v stredovekom Taliansku. Podľa neho je človek spojenie duše a tela a je skutočne korunou ľudstva.
• V období modernej doby, keď sa ľudia začali plaviť po všetkých oceánoch sveta a začali vymýšľať nové stroje, prichádzali filozofi k novým definíciám človeka. René Descartes (1596 – 1650) vyriekol slávnu vetu: „myslím, teda som“, a preto začal chápať človeka ako „mysliacu vec“, ako bytosť, ktorá môže svojím rozumom ovládať a pretvoriť tento svet.
• Klasický filozof Immanuel Kant (1724 – 1804) hovoril, že človek je autonómny a schopný sám zistiť, čo je správne.
• O podstate človeka rozmýšľajú filozofi aj v posledných storočiach, hoci názory sa mnohokrát veľmi líšili. Podľa Karla Jaspersa (1883 – 1969) je človek vždy niečo viac, než to, čo o sebe objektívne a vedecky vie, kým pre Martina Heideggera (1889 – 1976) je človek jediným súcnom, ktorý vie o vlastnom bytí.

Všetky definície podstaty človeka majú svoj význam a každá doba odpovedala na otázku „Kto je človek?“ svojím spôsobom. Človek sa neustále pýta a hľadá, čo je našou podstatou: Čo sme to my vlastne? Sme bytosti alebo živočíchy? Je človek skutočne človekom? Dokáže zaprieť seba, zabudnúť na seba, dokáže skutočne milovať?

Niektoré odpovede nenájdeme iba vo filozofii, ale napr. v poézii. Jeden z najväčších slovenských básnikov, Milan Rúfus (1928 – 2009), vo svojej básni Apropo – človek charakterizuje človeka takto: „Zakrátko budeš už vedieť také skryté veci, že snáď Boh sa kdesi hore zberá zastrihnúť knôt na tvojej hrubej svieci. A vieš byť trápnejší než najtupejšie zviera. Mnoho vieš uniesť, človeče. Len neunesieš seba. A ja sa preto pýtam, je človek skutočne budúcnosťou človeka?“

Žalm 8 hovorí o tom, že človek má v stvorení osobitné postavenie: nie je iba komplikovaným zvieratkom, ani robotom alebo iba mysliacou vecou. Človek je vrcholom stvorenia, pretože Boh ho stvoril na svoj obraz. Človek je teda osobou, to znamená, že sa môže slobodne a rozumne rozhodovať pre lásku alebo proti nej (porov. Youcat 56).

ČLOVEKOM PRE TO, ČO MÁM, ALEBO KÝM SOM?
Peniaze hýbu svetom
Kým dospievame, peniaze získavajú veľkú dôležitosť: čím ďalej, tým viac potrebujeme plnú peňaženku, aby sme si mohli s kamarátmi niekam vyjsť alebo aby sme si mohli niečo kúpiť. Niektorí spolužiaci bývajú v moderných domoch, rozvážajú ich v drahých autách, majú najnovšie smartfóny, obliekajú si iba značkové veci… Neraz to vyvoláva obdiv, ale aj závisť. Človek sa nechce cítiť menejcenný. Túžba po bohatstve je taká silná, že si jednoducho neuvedomíme, ako nám reklama nahovára, že človekom si iba pre to, že niečo máš, a nie pre to, kým si!

Čo je nutné a čo je zbytočné?
Veľký grécky filozof Epikur (341 – 270 pred Kr.) hovorieval pred vyše dvetisíc tristo rokmi:
• niektoré túžby sú prirodzené a nutné
• iné sú prirodzené, ale nie nutné
• zasa iné nie sú ani prirodzené ani nutné!
Toto jeho vyjadrenie je aktuálne aj dnes: v dnešnej spoločnosti, kde sa všetko iba konzumuje, je dôležité zamerať sa na to podstatné a vyhýbať sa zbytočnému, nepodstatnému. Ale čo dnes môžeme považovať za zbytočné?
Predstav si, pred sto rokmi telefonovanie bola nepodstatná záležitosť. Dnes si život bez telefonovania už ani nevieme predstaviť! Časy a menia a my sa prispôsobujeme. Pred dvadsiatimi rokmi nejestvovali mobily: dnes máme všetci mobil (niektorí aj dva!). Mobil je dnes síce veľmi dôležitá vec, ale ak chceme byť úprimní, mali by sme ho zaradiť síce medzi užitočné veci alebo túžby, ale nie nutné, a teda nie podstatné. Kúpiť televízor je určite užitočná veci, ale mať v každej izbe jeden je zbytočné. Mať tričká alebo mikiny je fakt dobrá vec, ale mať ich plnú skriňu je nezmysel.
Epikur ešte hovorieval: „Ak chceš byť bohatým, nezväčšuj svoje majetky, ale umenši svoje túžby!“ Honba za príliš veľa vecami udupáva náš každodenný život, strácame pritom citlivosť na podstatu, oberá nás o energie, prekáža nám nájsť zmysel života a vzďaľuje nás stále viac od pravého šťastia.
Je potrebné sa vymknúť z množstva produktov a z „oblbujúcich“ reklám: ak chceme ostať pánmi nad našimi túžbami, musíme objaviť radosť z toho, že sa vieme zrieknuť vecí okolo nás. Dôstojnosť človeka je aj v tom, že sa vie rozhodnúť pre jednoduchý život, namiesto hojnosti, ktorá udúša naše vlastné ja. Skutočne vlastníme iba to, čoho sa vieme zrieknuť.

8 dôvodov, prečo mať málo
Napriek tomu, že zovšadiaľ sa na nás valia tvrdenia, ktoré sa nás snažia, viac menej úspešne, presvedčiť o tom, že vlastniť a mať viac je jednoducho lepšie a keď máte viac, tak vás ľudia majú radšej, čo ak je to práve naopak? Čo ak práve mať málo je viac a práve tu sa ukrýva skutočná krása?
1. Nemusíte sa obávať o to, čo vlastníte. Iste to poznáte, kúpite si niečo, väčšinou je to niečo drahšie a keď sa to stane vaším vlastníctvom, začínate sa o to strachovať: uvedomujete si, že o to môžete prísť, môže vám to niekto ukradnúť, môže sa vám to stratiť alebo pokaziť. Pre mnohých je celý ich život jeden veľký strach.
2. Vaša myseľ je ľahká a čistá. Čím menej vecí je okolo vás, tým menej vecí je aj vo vašej mysli. Ak nemáte okolo seba veľa vecí, tak nad nimi nemusíte uvažovať, nemusíte sa nad nimi trápiť, nemusíte im venovať drahocenné minúty zo svojho života.
3. Váš byt je priestranný a vzdušný. Mám rád prázdne priestory. Majú v sebe niečo čisté a pekné. Nemám rád prepchaté poličky, zásuvky, pracovný stôl.
4. Nemusíte toľko upratovať. Koľko času asi strávite upratovaním? Koľko času venujete utieraniu prachu? Som presvedčený, že čím menej vecí na poličkách mám, tým menej sa budem musieť venovať vcelku zbytočnému utieraniu prachu.
5. Šetríte čas. Každá vec v našom živote si vyžaduje nejaký čas. Vyžaduje od nás, aby sme jej venovali pozornosť, aby sme sa na ňu sústredili. Možno je to len pár sekúnd alebo okamihov, ale keď je vecí okolo vás veľa, tak aj množstvo času, ktoré im venujete sa zvyšuje. Keď minimalizujete množstvo vecí okolo vás, tak zvyšujete množstvo času, ktoré potom môžete využiť na niečo skutočne zmysluplné.
6. Ste slobodní: kto málo lipne na veciach je vnútorne slobodný. Veľmi zriedka sa na veci dokážeme pozrieť s nadhľadom a odstupom a povedať si: „sú to len veci, nič viac“.
7. Máte jasno v tom, čo je v živote dôležité. Ak nevenujete svoju pozornosť veciam, musíte ju venovať niečomu inému. Keď nevenujete pozornosť veciam, tak si začnete kupovať knihy, možno začnete chodiť na výlety a budete cestovať. Skrátka sa posúvate od onoho MAŤ k BYŤ.
8. Ste nezávislí: vlastníctvo vecí nás robí závislými, sme k nim pripútaný. A možno práve táto pripútanosť je na tom to najhoršie. Ak sa však nad to všetko dokážeme povzniesť, sme slobodní.

ČLOVEK VO SVETLE VIERY A SVÄTÉHO PÍSMA
Stvorenie podľa knihy Genezis
Mnohé udalosti z knihy Genezis sa nám možno dnes zdajú byť naivné, ale v skutočnosti sú veľmi hlboké a dôležité, lebo odpovedajú na zásadné otázky ľudskej existencie:
• Ako vznikol svet a človek?
• Prečo sú ľudia zlí?
• Prečo sú ľudia rozptýlení po celej zemi a hovoria rôznymi jazykmi? Prečo sa nedohodnú, ale bojujú proti sebe?
• Prečo si môžu dvaja bratia závidieť až tak, že dôjde k vražde?
• Prečo jestvuje nepriateľstvo medzi svetom zvierat a ľudí?
To sú životné otázky, na ktoré majú rozprávania z knihy Genezis pomôcť nájsť odpovede. Sú to otázky dotýkajúce sa existencie nielen ľudí minulosti, ale aj nás samotných. Bibliu písali ľudia a človek vždy bude hovoriť rečou svojej doby. V časoch, keď sa kniha Genezis písala, ľudia nemali vedecké poznatky a hovorili v obrazoch a hádankách. Preto nám Biblia nechce sprostredkovať historicky presné údaje alebo vedecké poznatky. Napriek tomu vo Svätom písme nájdeme s istotou všetko, čo človek potrebuje vedieť o Bohu a o ceste k spáse (porov. Youcat 15).

Adam, prvý človek?
Meno „Adam“ môže byť pre nás záhadou. „Je to predsa mužské meno človeka, ktorý má vlastné meno Adam,“ myslia si mnohí. V hebrejskom slove však nejde o jedného jedinca. Adam je prvotne meno všeobecné, hromadné, kolektívne, nie vlastné, a znamená človek. Spätosť človeka so zemou naznačuje slovná hračka: „adam“ = človek, „adamá“ = hlina, zem, teda adam znamená významovo „pozemšťan“, pozemský.
Adam je v každom z nás, to on nie je len minulosť, ale stálou prítomnosťou. Adam je jednoduchý a vynikajúci spôsob ako povedať, že všetci ľudia sú si bratia.

Stvorený na obraz Boha
Ako chápať to, že človek je stvorený na Boží obraz? Podobá sa človek Bohu svojim telom alebo duchom? A v čom sa človek odlišuje od zvierat?
Vyjdime z toho, čím je obraz v umení: je to akoby zrkadlový odraz originálu, nikdy však nie je s ním totožný. Každý človek je teda obrazom Božieho originálu: človek je a bude vždy tvorom na ňom závislým, ktorý svoju plnosť môže dosiahnuť len vo vzťahu k nemu.
„Obraz“ vyjadruje vzťah blízkosti a predsa odlišnosti, vzťah detskej závislosti. Boh a človek sú si veľmi blízki: človek má so svojim Stvoriteľom osobný vzťah. Človek nie je iba stroj, robot: Boh chce skrze človeka vyjadrovať seba samého, svoju pravdu i lásku.

Človek má byť priehľadný, transparentný pre Boha, pretože dostal úlohu Boha zobrazovať. Mnohokrát však ľudia znetvorujú Boží obraz v nás: človek je niekedy vrahom, násilníkom, zlodejom, ničiteľom prírody. Stráca sa ľudská tvár človeka. Čo je príčinou straty ľudskej identity? Čo robí človeka človekom? Čo je v ňom to najľudskejšie?
Kniha Genezis odpovedá, že keď sa vrátime k svojmu Stvoriteľovi, nájdeme svoju „synovskú dôstojnosť“ a človek objaví sám seba. Byť Božím synom a dcérou je bytostnou podstatou človeka a zároveň jeho celoživotná cesta.

ČLOVEK AKO MUŽ A ŽENA
Boh stvoril človeka ako muža a ženu
Muž sa hebrejsky povie „záchár“, čo znamená pripomínať, sprítomniť vec. Muž sprítomňuje Božie stvoriteľské dielo tým, že je plodný. Muž nesie zodpovednosť za Božiu prítomnosť vo svojom dome, on vysluhuje rodinný kult a zároveň materiálne zaisťuje chod domácnosti, ako aj vzťahy s vonkajším svetom.
Slovo pre ženu znie „nekévá“ – priehlbeň, nádoba. Žena je nádobou pre lásku Boha i muža. Ona je dušou domu, ona zodpovedá za vzťahy vo vnútri rodiny a stará sa o jej každého člena.
Muži a ženy vo vzájomnej úcte voči sebe by sa mali spoločne snažiť objavovať krásu svojej vlastnej pohlavnosti a spoločného človečenstva. Muž by nemal byť len ploditeľom a živiteľom, ale manželom, otcom a kňazom. Ženy majú objavovať krásu a úlohu manželky, matky. Oni sú dušou a srdcom rodiny i spoločnosti.

Keď potrebujeme druhého
Boh vie, že nie je dobré, ak zostane človek sám. Nie je však pre neho vhodná akákoľvek pomoc, a to prázdno nenahradí ani ten najzvláštnejší domáci miláčik. Človek všetky tvory pomenuje, pritom si však uvedomí svoju odlišnosť. Zostáva sám a bez pomoci. Potrebuje niekoho, kto by mu bol rovný, v kom by sa sám poznával a pritom v ňom nachádzal i svoju ucelenosť. Preto mu nestačí spoločenstvo so zvieratami. Muž a žena zisťujú, že potrebujú jeden druhého, dopĺňajú sa. Muž zisťuje, že je sám, chýba mu žena, žene chýba „rebro“ pochádzajúce z muža.

Stvorená z rebra
Obraz o žene utvorenej z mužovho rebra nerieši otázku prvenstva (či muž bol prvý a žena až druhá), ale vzťah medzi nimi: „rebro“ znamená najvnútornejšie miesto, v tesnej blízkosti so srdcom. Žena je teda mužovi blízka ako vlastné srdce.

Jedno telo
Muž a žena boli stvorení rovní v dôstojnosti a rôzni v pohlaví, aby sa mohli spojiť. Len spolu vytvárajú základnú jednotu ľudského bytia. Ak Boh z jednej bytosti spravil dve, tak len preto, aby sa obidve stali „jedno“ a dosiahla sa väčšia plnosť.
V našom myslení môžeme hovoriť o štyroch spôsoboch jednoty:
• jednota myslenia: hľadať spoločné záujmy, rozprávať sa o svojich životných predstavách. Nie vo všetkom sa zhodneme, ale učíme sa akceptovať partnera aj s odlišnými názormi.
• jednota srdca: tráviť spolu čas, rozprávať sa aj o svojich vnútorných pocitoch, prežívať spoločne bolesti a radosti partnera…
• jednota duše: hľadať spoločný duchovný život spoločnou modlitbou, načúvaním Písmu…
• jednota tela: sem patria fyzické prejavy nežnosti ako aj prirodzený manželský pohlavný styk.

Biblická správa o stvorení muža a ženy chce povedať, že muž a žena sú si rovní, majú rovnaké ľudské práva, rovnakú dôstojnosť. Svoj pôvod si muž a žena nedali sami, z toho vyplýva, že ani ľudské práva si nedali sami, ale vychádzajú zo stvorenia človeka na Boží obraz.

Marc Chagall: Pocta Apollinairovi
Marc Chagall (1887 – 1985) bol francúzsky maliar rusko-židovského pôvodu. Ako mladý maliar prišiel do Paríža v roku 1910 na štipendium z Petrohradu. Tu maľuje Chagall svoje prvé obrazy, medzi nimi aj obraz Pocta Apollinairovi. Je prejavom úcty voči básnikovi, ktorý urobil na Chagalla hlboký dojem (Guillaume Apollinaire). Obraz „Pocta Apollinairovi“ chcel Chagall pôvodne nazvať „Nie je dobre byť človeku samému“. Celý obraz je štvorec a skoro ho vyplňuje kruh. Kruh pretína diagonála zľava dole, doprava hore a tak delí obraz na dve časti, čo potvrdzujú aj farby: hore plná červeň, prerušovaná zlatou, okrovou, zelenou a hnedou farbou a dolný polkruh je skoro biely. Zvonku dovnútra sú to koncentrické kruhy, pripomínajúce mandalu, ale vľavo si všimneme, že sú to akési hodiny. Ručičky tvorí akoby vtlačený ľudský pár. V každom prípade otvorený kruh poukazuje na kozmické dimenzie, v ktorom objíma časovú dimenziu vesmír a dejiny sveta. Na ciferníku vidno len tri čísla, aj to neúplne: 9, 10 a 11 ako 9 0 1. Presne do stredu vsadil ten pár – „dvojčloveka“, ktorý zároveň prikrýva „stred sveta”. Títo dvaja sa nad bedrami rozdeľujú na muža a ženu. Namaľovaní kubistickou technikou nemajú veľmi pekné tváre, naopak, majú tvrdý výraz tváre. Na tomto obraze však nejde o krásu, ide o symbol muža a ženy, ktorých Boh stvoril jedného pre druhého. V nich sú prítomné všetky doby smerom dozadu aj dopredu. Ľudia na obraze nie sú ľudia z Gn 2, ale ľudia po páde do hriechu z Gn 3. Žena má v ruke symbol hriechu: jablko pokušenia zo stromu života, a tým aj určenie, že človek musí umrieť. Na smrť nás viac upozorňuje mužská hlava. Tento „dvojčlovek“ je zároveň spojený aj oddelený, poznamenaný smrťou, ale vzpriamene stojí v strede.
Je to jeden z najkrajších a najtajuplnejších obrazov Chagalla. Dostal prívlastky: „okrídlená jednota”, „žiarivý zázrak nežného tajomstva“.

POSTAVENIE MUŽA A ŽENY V HISTÓRII
Keď šaty robia človeka
V dávnej minulosti sa móda týkala predovšetkým panovníkov, šľachty, čo sa zmenilo až priemyselnou revolúciou. Šatstvo bolo kedysi súčasťou výbavy a dedilo sa z generácie na generáciu. Šaty boli majetkom a niekedy mali dokonca charakter prenosnej investície v bohatom použití ozdôb a drahokamov. Naši predkovia chodili po cestách bosí a topánky si obúvali až pred bránami mesta. Neskôr sa cena oblečenia začala postupne znižovať vďaka hromadnej výrobe – konfekcie, ktorá sa podieľala na novom obsahu módy.

Daj Boha na prvé miesto, alebo ako sa správne obliekať
Ježiš už pred viac než 2000 rokmi hovoril o tom, ako sa správne obliekať. Pohanov – neveriacich v Boha – označil za tých, ktorí sa starostia o posledné modely najnovšej módy. Vo svojej Reči na hore nás ďalej Pán ubezpečuje, že náš Otec nebeský vie o našej potrebe v oblasti odievania a dáva nám tu zasľúbenie, že ak budeme najprv hľadať kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, všetko potrebné nám bude pridané. To znamená, že tí, ktorí dali na prvé miesto vo svojom živote Boha, budú mať čo jesť, piť a čo si obliecť. Takže, dôležité pre nás je to, že kresťan dôverujúci Bohu nemá stresy z toho, či má nohavice podľa poslednej módy alebo nie.

Naše oblečenie závisí aj od miesta, kam ideme. Pretože nie každý deň je rovnaký, sú výnimočné dni, udalosti, ktoré si žiadajú, aby sme sa slávnostne obliekli: napr. svadba, promócie, rodinná oslava, divadelné predstavenie či bohoslužba. Nedeľná bohoslužba je miesto, kde v prvý deň týždňa prídeme Bohu vyjadriť svoju vďaku a chválu za všetko, čo pre nás urobil, a to vyjadríme aj svojím odevom. Keď Boh na nás hľadí zhora a vidí naše úprimné srdcia plné očakávania, krásny slušný odev, upravený zovňajšok, potom nenájde dôvod, prečo by nás nepožehnal. A Boh má radosť, keď vidí aj našu kreatívnosť: byť samými sebou a ukázať ostatným svoju krásu, bez toho, aby sme sa schovávali za otrepané „všetci tak robia“ alebo „všetci to nosia“.

BYŤ MUŽOM
Čo znamená byť mužom dnes? Aké vlastnosti by mal mať muž? Ako sa teda stať zodpovedným a zrelým mužom? Mužom sa človek nestane, keď fyzicky dospeje. Musí dozrieť aj psychicky a emocionálne.

Mám na to?
Král Dávid je vzorom pre každého chlapca, ktorý sa chce stať dospelým mužom. Každý, kto sa chce stať dospelým mužom, musí začať ako chlapec. Obdobie chlapca je čas objavovaní a bádaní: čas domov na strome, komiksov, žubrienok a nanukov. Chlapec sa neustále pýta: „Mám na to?“ – je to otázka, za ktorou sa skrýva túžba stať sa ozajstným mužom. Po tomto období chlapca prichádza vek, v ktorom ste práve vy: je to obdobie „kovboja“. Je časom veľkých dobrodružstiev a skúšok, ale i časom tvrdej práce. Mladý muž sa musí naučiť mnoho vecí: nielen učivo v škole, ale najmä v živote. Vydáva sa na výlet do lesa sám alebo len s niektorými kámošmi, cestuje do zahraničia, má za sebou prvé brigády a zarába prvé peniaze. Je to čas smelosti a nebezpečenstva, čas, keď sa učí robiť tak, že naozaj na to má.

Ježiš ako bojovník
Určite si už počul túto Ježišovu vetu: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi. Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden“ (Mt 10, 34–38).
Bojovník je v mnohých kultúrach skutočným vzorom. Lenže jeho sila nie je využitá k tomu, aby niekoho terorizoval, ale aby pomáhal tým, ktorí to potrebujú. Presne takto robí Ježiš: mnohokrát bojuje, aj keď by bolo pohodlnejšie mlčať; vystupuje na obhajobu cudzoložnej ženy, proti farizejskému zákonníctvu, nebojí sa vyhnať peňazomencov z chrámu. Nakoniec vďaka týmto svojím postojom stráca popularitu, pre veľa ľudí sa stáva neznesiteľným, až nakoniec je ukrižovaný. Pritom stačilo, aby mlčal a poslúchal tých, čo majú moc. Lenže bojovník nemlčí: nie preto, že by sa nebál, ale preto, lebo strach a špekulácie o to, aké následky bude mať jeho skutok, nie sú posledným slovom.
Ten najväčší boj Ježiš nevedie, aby sa zachránil z kríža: ten najväčší boj vedie za nás, aby nás spasil.

Ako sa stať skutočným mužom?
Skutočný muž vie, že potrebuje Boha a jemu aj dáva prioritu vo svojom živote. Ježiš bol mužom v pravom zmysle slova, ktorý je aj pre nás vzorom. Bol otvorený, nebál sa vstúpiť do konfliktov a konfrontovať farizejov. Zároveň bol ale milujúci, pokorný pred svojím nebeským Otcom. Bol ochotný prevziať zodpovednosť do tej miery, že dal svoj život . Praktizoval odpustenie bez horkosti. Správny muž je teda ten, kto je pravý a spoľahlivý. Kto sa vie postaviť tvárou v tvár svojím slabostiam bez únikových ciest alebo nerozhodnosti. Tu máš niekoľko návodov, ako sa stať skutočným mužom:
1. Mať zdravé sebavedomie: znamená schopnosť vedieť, čo chcem a vedieť konať. Sebavedomý muž nielen pasívne reaguje na udalosti, na to čo život prinesie.
2. Byť zodpovedný: zodpovední muži konajú tak, ako to pokladajú za správne, a nielen podľa toho, či dostanú za to, čo robia, nejakú odmenu alebo pochvalu…
3. Byť pravdivý: to je odvaha nazvať veci pravým menom, to chce odvahu a energiu.
4. Byť rozhodný: je to schopnosť konať na základe informácií a vypočutia ostatných, ale potom rozhodnúť a riskovať, že neulahodím každému.
5. Vedieť odpustiť: vyžaduje to silu, ale z odpustenia sa rodí obrovské množstvo slobody. Znamená to vedieť odpustiť druhým, ale tiež vedieť odpustiť aj sebe. Je to láska, ktorá sa stáva konkrétnou.
6. Mať niekoho, kto ťa povedie: hľadaj si vzory. Je ľahšie dostať sa niekam, ak máš sprievodcu. GPS. Navigátora. Trénera. Kouča. Akokoľvek to nazveš. Ideálne je, ak je to človek, s ktorým sa stretávaš, môžeš mu dávať otázky a on ti na ne odpovie. Ak sa nedá osobne – ale je to človek, ktorý napísal nejaké knihy, možno ti odpovie na otázky prostredníctvom nich.

BYŤ ŽENOU
V príbehu stvorenia v druhej kapitole knihy Genezis je žena posledným dielom Boha: je akoby vrcholom stvorenia. Keď sa pozeráme na ženu, vidíme, akú ju Boh stvoril vo všetkých detailoch: jej osobnosť je krásna v spôsobe, ako prejavuje súcit s druhými; ba aj jej hlas je nádherný. Na zemi sa nič nevyrovná kráse ženy.

Krása spasí svet
Slávny ruský spisovateľ Fiodor M. Dostojevskij raz napísal, že krása spasí svet. Dnes vidíme, že krása je často deformovaná, stáva sa z nej idol: celý svet je akoby posadnutý krásou. Práve dnes sú možno jeho slová pravdivejšie viac ako kedykoľvek predtým. Dnes svet potrebuje obnovu prostredníctvom ženy, ktorá rozumie sile svojej krásy a bude ju používať tak, aby pritiahla srdcia mužov k Bohu, nie aby ich od neho odvádzala.
Svet potrebuje vidieť vyžarovanie, krásu, súcit a moc pravej ženskosti. Príklady takýchto žien nájdeme v celej histórii.
• V pätnástom storočí vynikala jedna mladá žena, ktorá svojou odvahou ohromila celý svet. Svätá Jana z Arku (1412 – 1431), nazývaná aj Panna Orleánska, vyrastala v jednoduchej roľníckej rodine vo Východnom Francúzsku. Vtedy zúrila storočná vojna a anglický kráľ Henrich si nárokoval francúzske územie. Mladá Jana z Arku ako dvanásťročná počula hlas, ktorý ju povzbudzoval, aby žila svoju vieru opravdivo a nábožne. Odvtedy sa jej často zjavoval sv. Michal archanjel a mučenice sv. Katarína a Margita. Povzbudzovali ju, aby sa nebála bojovať za Francúzsko. Ako sedemnásťročná Jana si na svoju štandardu dala namaľovať mená Ježiš a Mária a išla do boja o mesto Orleans. 29. apríla 1429 sa jej podarilo oslobodiť mesto od Angličanov. Potom sa jej darilo oslobodzovať mesto za mestom. Zradená francúzskym kráľom Karolom VII. ju nechali samotnú v boji a Ján Luxemburský ju zajal a v decembri 1430 ju predal Angličanom. V Rouene ju postavili pred súd a neprávom ju obvinili z kacírstva a čarodejníctva. Nakoniec ju upálili na hranici: mala iba 19. rokov. Pápež Kalixt III. rehabilitoval Janu z Arku a pomenoval ju mučenicou za vieru, vlasť a kráľa. Za svätú bola vyhlásená roku 1920.
• V šestnástom storočí svätá Terézia z Avily (1515 – 1582), významná učiteľka Cirkvi, pomohla zreformovať Cirkev v časoch veľkého zmätku a skazenosti. Terézia spolu so svojimi spoločníčkami sa rozhodli nasledovať Ježiša radikálnym spôsobom: chodili bosé, odeté v hrubom drsnom rúchu, ako posteľ im slúžila doska so slamníkom. Jedli dvakrát denne, mäso nikdy. Terézia bola vždy najprísnejšia k sebe. Robila tie najhoršie práce, obsluhovala pri stoloch a povzbudzovala sestry. Na tomto vzore sa začali zakladať kláštory s obnovenou prísnosťou. Svätá Terézia je známa najmä pre svoj mystický život modlitby: svoje mystické zážitky spísala vo viacerých dielach, ktoré majú svoje stále miesto vo svetovej literatúre.
• V dvadsiatom storočí máme krásny príklad vo svätej Terézii Benedikte z Kríža (1891 – 1942), známej pod menom Edita Steinová. Hoci bola vychovaná v zbožnej židovskej rodine, v dospievaní sa začala pokladať za ateistku. Vynikala inteligenciou a ako prvá žena bola prijatá na univerzitu v Nemecku, kde získala doktorát z filozofie. Edita konvertovala na katolícku vieru potom, ako prečítala životopis svätej Terézie Avilskej. Pokračovala v akademickom živote, prednáškach, vyučovaní, písaní a prekladaní. Povzbudzovala ženy, aby vplývali na spoločnosť, politiku a vyššie vzdelávanie tým, že budú premieňať svoje prostredie cez jedinečné ženské dary. Edita Steinová cítila povolanie k zasvätenému životu a odpovedala na toto pozvanie veľmi veľkoryso: vstúpila do karmelitánskeho kláštora. Len štyri roky po večných sľuboch bola zatknutá nacistami, odvedená do koncentračného tábora a popravená v plynovej komore.

MÁRIA – NÁDHERNÁ ŽENA
Mária sa zjavuje ako nádherná žena
Panna Mária sa počas stáročí zjavovala na rôznorodých miestach a rôznym spôsobom: vždy však vystupuje ako nádherná žena, s nevýslovnou, očarujúcou krásou.
V Gaudalupe (Mexiko) sa Diegovi 9. decembra 1531 zjavila Panna Mária ako žena očarujúcej krásy. Jej odev svietil ako slnko a lúče, ktoré z nej vychádzali, presväcovali skaly a okolie. Mladá dáma mu s úsmevom povedala: „Ja som Nepoškvrnená Panna Mária, matka pravého Boha, cez ktorého všetko žije, Pána všetkých vecí, Pána neba a zeme. Je mojím želaním, aby mi tu postavili Boží dom, kde celú svoju lásku, svoj súcit a milosť, svoju pomoc a ochranu chcem preukázať a venovať ľuďom. Ja som vaša milostiplná matka, matka všetkých ľudí.“
V juhofrancúzskom meste Lourdes 11. februára 1858 jednoduchá dievčina, štrnásťročná Bernadetta Soubirousová zbierala drevo spoločne so svojou sestrou Toinettou a priateľkou Jeannou Abadiovou na brehu rieky. Pred neďalekou jaskyňou sa jej zjavila Panna Mária, oblečená celá v bielom, nevysloviteľne krásna, útla a jemná, s ružencom v ruke. Na sebe mala drahocenný široký plášť, ktorý ju zahaľoval od hlavy až po päty. Šaty mala opásané modrou stuhou. Na každej nohe mala bledožltú ružu. Pani sa na ňu ľúbezne usmiala, pozdravila ju vystretým ramenom, jej tvár bola plná nebeskej dobroty.
13. mája 1917 pásli 10-ročná Lucia Santosová, 9-ročný František Marto a jeho 7-ročná sestra Hyacinta svoje stáda neďaleko obce Fatima (Portugalsko). V tom od úžasu takmer onemeli: len niekoľko krokov od nich žiarilo nad dubom prenikavé, nad slnko jasnejšie svetlo. Vyžarovala ho krásna Pani. Milým, láskyplným posunkom deti upokojila: “Nebojte sa, neurobím vám nič zlého.” Deti s úžasom stáli a pozerali na Paniu. Zdalo sa im, že má asi 16 rokov. Mala tmavé oči. Jej snehobiele šaty boli pri krku spojené zlatou šnúrkou. Plášť jej siahal až k chodidlám. Bol olemovaný zlatom. Zo zopätých rúk visel ruženec z bielych perál so strieborným krížom.

Aká je Panna Mária?
Panna Mária je po Ježišovi najznámejšou osobou v kresťanstve a v dejinách ľudstva. Napriek tomu o Máriinom živote vieme pomerne málo. Sväté písmo hovorí o ňom veľmi skromne. Za väčšinu údajov o Panne Márii vďačíme svätému Lukášovi. Najvýznamnejšie udalosti zo života Panny Márie, ktoré poznáme zo Svätého písma, sú napr. zvestovanie Panny Márie anjelom Gabrielom, navštívenie Alžbety, prítomnosť na svadbe v Káne, Mária pod krížom a v očakávaní Ducha Svätého spolu s apoštolmi.
Mária ako Ježišova matka je aj našou matkou. Dobré matky vždy bojujú za svoje deti. A na prvom mieste Mária. Už na zemi sa u Ježiša prihovárala za iných; napríklad keď chcela uchrániť novomanželov v Káne pred hanbou. Na Turíce sa modlila uprostred učeníkov. A pretože jej láska k nám nikdy neprestáva, môžeme si byť istí, že sa nás zastáva v dvoch najdôležitejších okamihoch nášho života: „teraz i v hodinu smrti našej“ (Youcat 148).

Mária – nádherná žena, s rôznymi titulmi
Často sa stretávame s tým, že Pannu Máriu označujeme mnohými prívlastkami, napr. Panna Mária Pomocnica kresťanov, Panna Mária Snežná, Matka mladých atď. Skutočne pripisujeme Panne Márii rôznorodé mená:
• ide predovšetkým o mená, ktoré sa týkajú života Panny Márie: napr. Nepoškvrnená, Zvestovaná, Bolestná, Nanebovzatá
• viaceré mená pochádzajú z „loretánskych litánií“: napr. Kráľovná rodiny alebo Matka Cirkvi
• potom sú tu mená, ktoré vyjadrujú jej rôzne prejavy voči ľuďom (Madona milosti, vypočutia, pomoci, potechy, zázrakov), ale aj špeciálnych miest, kde sa zjavila, alebo kde je uctievaná jej podobizeň (Madona cesty, kameňa, mostu, schodov),
• inokedy jej mená súvisia s prírodnými úkazmi: Madona snežná, lesná, hviezdna
Panna Mária predstavuje nádherný súhrn tajomstiev viery. Ona je pre všetkých zrkadlom, živou ikonou, v ktorej sú jasne a hlboko zobrazené veľké Božie diela. Preto ju môžeme nazývať rôznymi pomenovaniami.

Napodobňuj Pannu Máriu
Panna Mária svojím príkladom nám ukázala cestu, ako žiť v jednote s Ježišom Kristom. Vo svojom obyčajnom živote a mimoriadnych chvíľach nám zanechala veľmi jednoduché poučenie, ľahké na pochopenie a na nasledovanie: ukázala nám, že vo svete, v domove, v škole, v bežných každodenných úlohách, v povinnosti každej chvíle možno dosiahnuť dokonalosť a najvyšší stupeň svätosti. Ukázala nám tajomstvo povolania, že tí, ktorí toto tajomstvo spoznajú, nájdu hlboký zmysel života a budú vedieť robiť z malých vecí veľké, z prostých hrdinské, z obyčajných mimoriadne. Najlepším spôsobom, ako napodobniť Krista, je napodobňovať Pannu Máriu.

III. ĽUDSKOSŤ
Čo je to ľudskosť?
Usmiať sa na druhého, pomôcť slepcovi prejsť na druhú stranu cesty, kúpiť bezdomovcovi hot dog, uvoľniť staršej osobe miesto v autobuse… Ľudskosť je robená z malých, často krát neviditeľných skutkov. Ľudskosť je to, keď sa človek k druhému správa ako skutočný človek.
Ľudskosť ešte nevymrela! Naše životy sú plné zlých a negatívnych správ a zážitkov, vidíme to každý deň v televízii, na webe… skrátka sa tomu nedá vyhnúť. Ale jestvujú stále ešte aj momenty, ktoré nám pripomenú, že ľudskosť ešte stále neumrela. Najlepšie na tom všetkom je to, že takýmto malým hrdinom sa môže stať hocikto z nás. Niekto s tým začať musí!

Ľudskosť znamená dať teplo…
Kristína je slovenská speváčka, ktorá okrem iného Slovensko reprezentovala na súťaži „Eurovision Song Contest 2010“. V roku 2012 vydala album „Na slnečnej strane sveta“ so štrnástimi skladbami. Medzi nimi je aj pieseň „Ľudskosť“.

Ľudskosť Ježiša
Ježiš bol Boh, ale bol aj skutočný človek. Ježiš priniesol niečo nevídané – božskosť v ľudskosti. A ľudskosť chcel povýšiť na božskosť! Ukázal krásu života bez falošnej masky. Ponúkol nám možnosť tykania samému Bohu. Povedal, že najcennejšie medzi Bohom a človekom je vzťah. A vzťah medzi Bohom a človekom by mal byť ako medzi otcom k dieťaťom. Preto sa Ježiš skláňal k malým, trpiacim a tým, ktorí boli na okraji spoločnosti.

Usiluj sa o pravú ľudskosť!
Byť skutočne ľudský neznamená len byť milý a radostný vtedy, keď sa máme fajn a je nám dobre. Neznamená to chcieť si zariadiť život podľa vlastných predstáv o šťastí. Neznamená to myslieť predovšetkým sám na seba, na svoje potreby, radosti a starosti. Usilovať sa o pravú ľudskosť znamená vidieť očami srdca, vcítiť sa do druhého človeka, dokázať vidieť jeho krásu, radosť, ale aj starosti. Potom budeme schopní hľadať cestu k nemu, snažiť sa pochopiť jeho osobnosť a tiež objaviť pôvod jeho trápenia, aby sme mohli spolu s ním nosiť svoje kríže. Ako Ježiš!

PREČO?
Keď na svete niečo škrípe
Prečo jestvuje zlo? Prečo nevinní ľudia trpia? Prečo musia malé deti zomierať? Toto sú otázky, ktoré nám nedávajú spávať. Postupne ako dospievame, hľadáme na ne odpovede. Prečo to na svete škrípe? Ľudia sa vždy snažili vysporiadať s touto otázkou. Rôzne náboženstvá odpovedajú rôznym spôsobom.
• Ak by sme neverili v Boha, tak to máme jednoduché: utrpenie je vlastne len nevyhnutná súčasť nedokonalého sveta, nič viac. A s tým sa treba jednoducho zmieriť.
• Keby sme boli hinduistami, tak by sme utrpenie vítali a očakávali s radosťou, lebo je krok k novému a nasledujúcemu životu, ktorý bude lepší ako tento.
• Ako budhisti by sme utrpenie chápali ako výraz toho, že sme iba chamtiví a sebeckí: chceme stále viac a neuvedomujeme si, že tento svet trvalé šťastie a uspokojenie nevie dať.
• Ako správni moslimovia by sme museli utrpenie pokorne prijímať a podriadiť sa mu.
Aj my ako kresťania sa pýtame, prečo to na svete škrípe, prečo je utrpenie? Jedno je isté: život s utrpením má nádej i zmysel!

Utrpenie a sloboda človeka
Ak je Boh naozaj starostlivý a milujúci, prečo dopustí zlo? Prečo dopustí toľko krutosti a násilia? Toľko nešťastí a pohrôm? „Nuž, všetko je vôľa Božia,“ hovoria mnohí, ale s takou odpoveďou nemôžeme len tak súhlasiť. Predovšetkým, utrpenie má rôzne príčiny:
• Utrpenie môže byť zapríčinené našou vlastnou neľudskosťou.
• Utrpenie môže byť zapríčinené našou ľahostajnosťou, alebo nespôsobilosťou.
• Napokon je utrpenie, ktoré zapríčiňujú „prírodné“ katastrofy ako tajfúny, zemetrasenia, dieťa s vrodenou deformáciou alebo choroba, ktorej príčiny či liečbu nepoznáme.
Mnoho vecí sa deje, lebo to ľudia dopustia. Alebo ináč povedané: niekedy sa zlo deje našou vinou. Boh nás mohol stvoriť tak, aby sme ho automaticky milovali a robili presne to, čo si želá. Prirodzene, potom by neexistovalo utrpenie, ani bieda. No Boh nás stvoril slobodnými: nie sme naprogramované stroje, ale máme dar slobodnej vôle. Ak majú byť ľudia slobodní, aby mohli konať dobro, musia mať slobodu konať aj zlo. A preto existuje utrpenie.

Boh nechce utrpenie
Človek bol stvorený, aby žil v spoločenstve s Bohom, v ktorom nachádza svoje šťastie. Nie sme určení pre bolesť a trápenie. Boh nás stvoril pre seba a on je blaženosť. Boh preto nechce, aby ľudia trpeli a zomierali. Jeho pôvodným plánom pre človeka bol raj: večný život v pokoji s Bohom, s ostatnými ľuďmi a s prírodou. Ale človek svojim hriechom prišiel o svoju pôvodnú harmóniu so svetom a Bohom. Sväté písmo toto odcudzenie vyjadruje príbehom o „prvotnom hriechu“. Pretože sa medzi Adama a Evu votrel hriech, museli opustiť raj, kde žili v harmonickom vzťahu medzi sebou navzájom a s Bohom (porov. Youcat 66).

Utrpenie ako cesta dozrievania
Počas dospievania zažívame mnoho utrpení: nepochopenie zo strany rodičov alebo učiteľov, sklamanie kamarátov a priateľov, neprijatie seba samého… Možno prežívame takéto zápasy a práve v tejto chvíli chceme „hodiť flintu do žita“. Snáď už nemáme síl ďalej kráčať cestou života a máme všetkého „plné zuby“. Toto je naše dno, od ktorého je možné odraziť sa a vidieť svet v krajšom a žiarivejšom svetle. Pretože o svetle môže svedčiť iba človek, ktorý má skúsenosť s tmou. Utrpenie môže upevniť náš charakter: ak sa nepoddáte sebaľútosti, nezúfate, bolesť vás posilní, budete lepší – a čo je nemenej dôležité, svojím príkladom môžete povzbudiť ostatných.

JEŽIŠ A TRPIACI
Keď sme na dne
Určite to poznáš: byť na dne! Možno sú to starosti, problémy, alebo choroby a nešťastia, ktoré nás alebo našich najbližších postihnú. Určite ti prídu na um slová jednej slovenskej hip-hopovej skupiny:
„Milión problémov, visí ich nado mnou celé more a všetko na hlavu mi spadne. Nie, že nemám silu ísť, ja ani nevládzem vstať. Niečo mi energiu kradne cítim sa prázdny ako vákuum a už chystám sa vzdať a modlím sa nech niečo vo mne zažne“. Niekedy sa nám už ani nechce ísť ďalej, aj modliť sa už nedá. Ale vtedy nám v mysli skrsne myšlienka: pomôže mi Ježiš?

Keď slepí vidia a chromí chodia
Aj Ježiš stretával ľudí, ktorí boli na dne svojho života. Ježiš chodil po celej krajine a uzdravoval chorých. Správa o týchto zázrakoch sa šírila po celom okolí, v dedinách i mestách. A tak ľudia k nemu privádzali chromých, slepých, nemých a veľa iných chorých. Ježiš ich všetkých uzdravoval. Uplynuli už viac ako tri roky odvtedy, ako Ján pokrstil Ježiša. A Ježiš hovoril svojim apoštolom, že čoskoro pôjde do Jeruzalema, kde bude usmrtený, a že potom vstane z mŕtvych. Medzitým sa Ježiš neustále skláňal nad chorých a trpiacich.
Raz učil Ježiš v sobotu. Stretol ženu, ktorá bola veľmi chorá: osemnásť rokov mala skrivený chrbát a nemohla sa narovnať. Ježiš na ňu teda položil ruky a ona sa začínala narovnávať. Bola uzdravená!
Neskôr Ježiš a jeho apoštoli prechádzal cez mesto Jericho, keď dvaja slepí žobráci počuli, že Ježiš ide okolo nich. Preto hlasno volali: „Ježiš, pomôž nám!“ A Ježiš sa dotkol ich očí, a oni ihneď videli! Vieš, prečo Ježiš robí všetky tieto obdivuhodné zázraky? Lebo miluje ľudí a chce, aby v neho verili.

Ježiš mení zabehnuté poriadky
Ježiš prichádza ako Vykupiteľ, ktorý nás vykupuje z otroctva aj ako Spasiteľ, ktorý lieči rany spôsobené hriechom. Na otázku Jána Krstiteľa ohľadom jeho mesiášskeho poslania odpovedá tým, že poukazuje na zázraky, ktoré sa dejú skrze neho. „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú, chudobným a ohlasuje radostná zvesť.“ Takto vyzerá príchod Boha na svet. Môžeme povedať, že Ježiš dokonale prevracia zabehnuté poriadky tohto sveta, ktorý je poznačený hriechom. V jeho zázrakoch sa zjavuje Božia moc, a možno ešte viac Božia dobrota, Boží úmysel s človekom. Ježiš žiadnemu chromému nehovorí: „Chcem, aby si zostal chromý!“ Alebo „Páči sa mi, že si slepý!“ Dokonca mení pre nás tak bežnú skutočnosť ako smrť. Veď konštatujeme: „Každý človek umrieť musí!“ A tu zrazu mŕtvi vstávajú!

KDE JE BOH, KEĎ ĽUDIA TRPIA?
Kde bol Boh, keď…
Kde bol Boh, keď počas Druhej svetovej vojny milióny nevinných ľudí zomrelo v koncentračných táboroch v Dachau alebo v Osvienčime? Kde bol Boh, keď bolo tsunami v Thajsku? Kde bol Boh, keď bolo zemetrasenie v Japonsku? Ak existuje všemohúci, vševediaci a predovšetkým dobrý Boh, prečo len nečinne pozerá, keď vidí, že vo svete je toľko zla, trápenia, bolesti?

Keď trpia ľudia, Boh trpí s nimi
Ľudia si neustále kladú otázku, že ak Boh existuje, ako môže dovoliť také či onaké krutosti a utrpenia? Odpoveď je jednoduchá: Boh tam všade je a trpí. Neexistuje utrpenie, ktorým by Boh v Ježišovi neprešiel. A stále ním prechádza: Ježiš zomierajúci v koncentráku, Ježiš ako nemanželské dieťa, Ježiš, ktorý sa mal stať obeťou genocídy, Ježiš utekajúci ako dieťa pred násilím mocných, Ježiš ako bezdomovec, Ježiš pohŕdaný a vydedený zo spoločnosti, Ježiš ako nespravodlivo obvinený, Ježiš ako odsúdený na základe falošného svedectva, Ježiš väznený, Ježiš mučený, Ježiš zabitý…

Boh v trpiacich
Je ľahké vidieť v ľuďoch Boha? Pokiaľ v ľuďoch vidíme niečo veľké a krásne, vtedy je to ľahké. Ťažšie ho už vidíme v otrhaných a špinavých žobrákoch, či vážne chorých alebo opovrhovaných ľuďoch. Matka Tereza z Kalkaty začala svoju službu úbohým a cestu k svätosti po tom, čo raz mala mystický zážitok, keď v starom a chorom žobrákovi videla Krista, ktorý ju prosí o pomoc. Podobne ako ona, aj mnohí svätci vedeli uzrieť Boha v utrpení druhých ľudí.
• Sv. Krištof videl Boha v dieťati, ktorý sa vlastnou silou nedostane ďalej. Legenda hovorí o obrovi Krištofovi, ktorý ledva unesie dieťa na druhú stranu rieky. Obor v ňom stretá „Pána sveta“, ktorého tak dlho hľadal. Boh sa nezjavil v sile, ale v malom a bezmocnom dieťati.
• Sv. Martin ako mladý rímsky dôstojník si podelil svoj plášť s mrznúcim žobrákom pri ceste. V nasledujúcej noci sa mu vo sne zjavil Kristus a držal v ruke tú druhú polovicu plášťa, ktorou on cez deň prikryl žobráka. Vyzval ho, aby sa lepšie pozrel a spoznal svoj plášť. Slovo evanjelia poukázalo na jeho vlastný skutok: „Čokoľvek ste urobili najmenšiemu z mojich bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40).
• Sv. Alžbeta sa raz ujala malomocného a opatrovala ho v manželovej posteli. Keď to manželovi Ľudovítovi oznámili, ponáhľal sa domov, aby sa o tejto nehoráznosti osobne presvedčil. Ale keď nadvihol deku, otvorili sa jeho vnútorné oči a videl pred sebou ukrižovaného Krista. Požehnal svoju manželku a súhlasil s tým, čo urobila.

Spolu s Ježišom niesť kríž
Boh je prítomný v každom človekovi, no výnimočným spôsobom je prítomný v tých najbiednejších a najposlednejších. A čím lepšie ho poznáme a čím bližší vzťah k Ježišovi máme, tým skôr ho dokážeme vidieť napr. v bezdomovcovi na ulici, či v chorom a opustenom človeku. Aký vzťah máme k tým najúbohejším, taký vzťah máme aj k samotnému Kristovi. Klame sám seba ten, kto si myslí, že miluje Boha, ale bez povšimnutia obíde toho, kto potrebuje jeho pomoc.
Ježiš povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34). Aj my môžeme zmierňovať utrpenie vo svete. Utrpenie tu síce bude stále, ale môžeme prijímať svoje vlastné utrpenie a pomáhať druhým niesť svoj kríž: takto zmeníme svet na lepší (porov. Youcat 102).

25 spôsobov, ako pomôcť druhým niesť kríž
Prijímať svoje vlastné utrpenie a pomáhať druhým niesť svoj kríž je cesta, ako zmeníme svet na lepší. Tu máte 25 návrhov, ako pomôcť druhým a spraviť niekoho vo vašom okolí šťastným. Dokáže to rozsvietiť svet okolo vás.
1. Usmejte sa.
2. Pomodlite sa za niekoho.
3. Pošlite e-mail s poďakovaním.
4. Zavolajte niekomu a spýtajte sa iba ako sa má.
5. Darujte kvety.
6. Uvarte chutné jedlo.
7. Povedzte vtip.
8. Upracte.
9. Napíšte zamilovaný list vašej milovanej osobe.
10. Darujte skvelú knihu.
11. Upečte koláč.
12. Pochváľte niekoho na verejnosti.
13. Počúvajte.
14. Buďte pri blízkom, keď to potrebuje.
15. Venujte niekomu objatie, len tak.
16. Trávte s niekým čas, zabávajte sa.
17. Povedzte niekomu, že ho ľúbite.
18. Buďte na niekoho pyšný.
19. Postrážte niekomu dieťa ak je treba.
20. Kúpte niekomu lístky do kina.
21. Spravte pre niekoho balík darčekov.
22. Vymenujte veci, ktoré na niekom milujete.
23. Potľapkajte niekoho po pleci, keď je to vhodné.
24. Milujte. Čo najviac.
25. Buďte šťastní.

VOJNOVÝ KONFLIKT
Vojna je konflikt medzi štátmi, organizáciami, alebo väčšími skupinami ľudí, pričom je pre tento konflikt charakteristické použitie násilia alebo fyzickej sily medzi bojujúcimi stranami. Typickým rysom vojny je fakt, že zúčastnené strany sú presvedčené, že použitie vojenskej sily je jedinou možnosťou ako riešiť vzájomné spory.

Prečo sa vedú vojny?
V minulosti vojny vypukli najčastejšie preto, lebo panovníci chceli rozšíriť svoje územie. Inokedy jedna krajina vypovedala vojnu druhej aj preto, lebo sa chcela zmocniť jej bohatstva. Vojny za národné oslobodenie proti kolonizátorským štátom vypukli preto, lebo si kolonizovaná krajina chcela vydobyť nezávislosť a suverenitu. V niektorých konfliktoch stoja proti sebe obyvatelia tej istej krajiny: vtedy hovoríme o občianskej vojne. Keď do nejakej krajiny vpadne nepriateľská armáda, obyvateľstvo sa mobilizuje, aby ju vyhnalo za hranice: vedie obrannú vojnu proti okupantovi. Vojny v minulosti spôsobili milióny obetí, zničili celé spoločnosti, zruinovali krajiny. Ani tie najlepšie dôvody nemôžu ospravedlniť tieto hrôzy.

Vojnové konflikty dnes
Kto niekedy zažil, prežil alebo počul o vojne vie, že vojna je utrpenie, vraždenie, hlad, nenávisť a bolesť. Presné údaje o obetiach vojnových konfliktov neexistujú. Podľa odhadov rozličných historikov zomrelo vo svete v 16. storočí približne 1,5 milióna ľudí vo vojnách; v 17. storočí to mohlo byť asi 6 miliónov a v 18. storočí okolo 6,5 milióna ľudí, ktorí padli vo vojnách. V 19. storočí muselo prísť o život počas vojen okolo 40 miliónov ľudí. V 20. storočí zomrelo vo vojnách a na následky vojen okolo 180 miliónov ľudí. Čo myslíš, koľko ľudí asi zomrie vo vojenských konfliktoch v tomto 21. storočí?!

Kain a Ábel
Príbeh Kaina a Ábela všetci veľmi dobre poznáme. Je to biblický príbeh, ktorý ukazuje, kam až môže dospieť nenávisť medzi bratmi, čo môže spôsobiť ľudská závisť a kam až môže človeka doviesť pokušenie.
Adam a Eva mali dvoch synov: Kaina a Ábela. Kain bol roľník a Ábel pastier oviec. Boh ich vyskúšal, či ho majú radi, a preto im prikázal, aby mu priniesli na obetu to najlepšie, čo mali. Ábel mal Boha úprimne rád a priniesol mu obetu. Aj Kain mal Boha rád a tiež mu obetoval to, čo mal. Boh však jednu obeť príjme a druhú nie. Kým tá Ábelova horí a jej vôňa stúpa k Bohu, tá Kainova nie. Boh ju odmieta. Niečo teda nie je v poriadku. V čom je rozdiel? Rozdiel bol v srdciach týchto dvoch mužov: Kain bol plný žiarlivosti a pýchy. Zlo mu ovládlo srdce a v sebeckom hneve Ábela zabil.
Jedným z najväčších problémov človeka je priznať si vinu. Nedokážu to mnohí dnes a nedokázal to ani Kain vtedy. Namiesto toho, aby sa nad sebou zamyslel a urobil niečo pre nápravu, k čomu mal príležitosť, začal zvaľovať vinu na Boha i brata Ábela a úporne ho nenávidieť. Táto nenávisť ho priviedla až k vražde.

Nie vojne!
Cirkev hovorí k otázke vojny svoje jednoznačné „nie“. Kresťania majú podniknúť všetko, aby predišli vojne: vystupujú proti zbrojeniu a proti obchodu so zbraňami; bojujú proti rasovej, etnickej a náboženskej diskriminácii; usilujú sa o odstránenie ekonomickej a sociálnej nespravodlivosti. Tak posilňujú mier (Youcat 398).

Byť strážcom svojho brata: podporuj mier!
Byť človekom dnes znamená stať sa strážcom svojho brata! Byť človekom znamená byť navzájom ochrancami! Ak chceme pretrhnúť nekonečnú šnúru napätia a vojenských konfliktov, musíme podporovať mier a budovať kultúru mieru. Tu máš rady sv. Františka Assiského, ako sa stať tvorcom pokoja:
• vnášaj lásku, kde panuje nenávisť;
• daj odpustenie, kde sa množia urážky;
• buduj jednotu, kde vládne nesvornosť;
• snaž sa skôr potešovať iných, než aby teba potešovali;
• skôr pochop iných, než aby teba chápali;
• skôr miluj iných, než aby teba milovali.

EXTRÉMIZMUS
Extrémizmus dnes
Čo je extrémizmus, akoby sme ho mohli definovať? Extrémizmus je každá aktivita, ktorá odmieta demokratické pravidlá a zakladá svoju ideológiu a konkrétne skutky na neznášanlivosti, xenofóbii, antisemitizme a ultranacionalizme. Nerešpektuje základné ľudské práva a slobody, hlása nenávisť a prerastá do násilia voči druhým. Extrémizmus možno v zásade rozdeliť na:
• pravicový extrémizmus – vychádza z ideí rasizmu, fašizmu, a neonacizmu;
• ľavicový extrémizmus – vychádza z ideí komunizmu, marxizmu a anarchizmu.
Extrémizmus možno ďalej rozdeliť podľa dvoch základných hľadísk:
• Podľa objektov napadnutia na extrémizmus:
o útočiaci na ústavnosť a štátne zriadenie,
o hrubo narúšajúci občianske spolužitie,
o útočiaci na život a zdravie občanov,
o rasistický (rasovo motivovaný).
• Podľa formy konania na extrémizmus:
o verbálny,
o násilný,
o grafický.

Čo je a čo nie je extrémizmus?
Často býva veľmi zložité určiť, kto je extrémista a kto nie, pretože hranica medzi extrémizmom a normálnym správaním je veľmi široká a nejasne formulovaná. Tu máš niekoľko príkladov, čo je a čo nie je extrémizmus.

EXTRÉMIZMOM NIE JE EXTRÉMIZMOM JE
• Blokáda vchodu na stavbu jadrovej elektrárne,
• bránenie v ťažbe dreva priviazaním sa o strom,
• vyvesenie transparentu na budove ministerstva pôdohospodárstva kvôli výrubu stromov,
• verejná akcia na námestí na výročie smrti Jozefa Tisa,
• demonštrácia proti vojne v Iraku s protiamerickými heslami,
• zablokovanie križovatky v centre mesta veľkou skupinou cyklistov. • Sabotáž stavebných mechanizmov budujúcich diaľnicu/priehradu,
• fakľový pochod na výročie vyhlásenia slov. štátu, spojený s obhajobou jeho ideológie,
• násilnosti a rozbíjanie výkladov obchodov v rámci protestu proti globalizácii,
• verejné zhromaždenie, na ktorom v prejavoch odzneli výzvy na odsun Maďarov/Rómov/Ži­dov/moslimov zo Slovenska a obmedzovanie práv menšín,
• koncert hudobných skupín, hrajúcich skladby s rasistickými textami,
• demonštrácia „zväzu mladých komunistov“ vyzývajúca na zrušenie súkromného vlastníctva a na triedny boj.

Prečo je človek extrémista?
Prečo toľko mladých ľudí patrí do extrémistických skupín? Príčin môže byť viacero:
• mladý človek už nie je dieťa a hnevá ho, keď sa k nim dospelí (hlavne rodičia) tak správajú: preto mladý človek odpovedá na to vzdorom a odmietaním;
• každý má v sebe kus agresivity, ktorá ubližuje: extrémizmus je mnohokrát prejavom tohto násilia, ktoré máme v sebe;
• každý mladý človek chce byť stredobodom pozornosti: žiaľ, byť neonacistom je dnes na školách moderné – extrémizmus je preto aj výrazom „frajeriny“.

Stop násiliu!
Extrémizmus je často jednou z foriem násilia a agresivity, ktorá je zameraná voči ostatnými ľuďmi. Ale násilie je úhlavným nepriateľom života. Ježiš nás pozýva, aby sme proti násiliu nebojovali násilím, lebo inak násilie iba nekonečne vzrastá, a násilie plodí iba násilie. Ježiš nás teda nežiada, aby sme boli hlúpi, ale dobrí, aby sme zneškodnili násilie ponúknutím ešte väčšieho dobra.
Ak chceme dozrievať a stať sa dospelými, je potrebné odmietnuť násilie a agresivitu.

IV. DÔSTOJNOSŤ A VÝKON
Pojem „výkon“ poznáme z fyziky: výkon je fyzikálna veličina a označujeme ho písmenom P. Udáva množstvo práce W, ktorú teleso vykoná za určitý čas t. To znamená: P = W/t. Jednotkou výkonu je Watt [W] 1W =1 J/1s. Človek má svoj výkon, ale napr. stroj môže mať väčší výkon ako človek. Stroj môže vykonať určitú prácu za kratší čas ako človek, alebo za rovnaký čas vykoná väčšiu prácu. Preto vo fabrikách často človeka nahradzujú stroje.

Výkon je super, ale človek je viac ako jeho výkon
Radi pozeráme súťaže „Česko-Slovensko má talent“ alebo „Slovensko hľadá superstar“. Pritom si to niekedy ani neuvedomujeme, ale náš život sa stal svetom výkonu, ktorý sa stáva mierou úspechu a prestíže. Všetko ostatné sa dostalo na druhú koľaj: napr. rodina, zdravie, priatelia atď. Ale často sa stáva, že aj keď sa darí a sme úspešnejší a výkonnejší, človek sám je akýsi nesvoj, bez iskry a života. Neprinieslo to šťastie, radosť, ten závratný pocit, kvôli ktorému sa oplatí žiť. A ak sa príliš zameriame na zlaté vajce, tak môžeme prísť o celú sliepku. Človek je viac ako jeho výkon!

Každý človek má svoju dôstojnosť, má svoju cenu
My ako ľudia sme dostali veľa darov, aby sme pochopili, že jeden potrebuje druhého. My sa navzájom potrebujeme a nikto nie je sebestačný. Pán ani nečaká, že všetci podáme rovnaký výkon: každý z nás má svoju dôstojnosť, lebo sme stvorení na Boží obraz. Boh nehovorí, že máš svoju cenu len vtedy, keď budeš prinášať zlaté vajcia. Moja hodnota nezávisí od toho, ako vyzerám alebo koľko toho zvládnem, ale kto som. Ja predsa nie som iba telo, prospech či telesný výkon, alebo množstvo svalovej hmoty. Ako človek v sebe skrývam oveľa viac. A Boh pozná moju hodnotu a miluje ma.

PRÁCA A JEJ ZMYSEL
Podmaňte si zem…
V knihe Genezis Boh stvoril človeka na svoj obraz a pozýva ho „podmaniť si zem a panovať nad zvieratami“ (porov. Gn 1, 28). Človek je preto zodpovedný za ochranu a starostlivosť o stvorenie. Nie je despotický vládca, ktorý môže svojvoľne disponovať so živou a neživou prírodou: má sa starať o Božie stvorenie ako pastier a ochranca. Práca pre človeka znamená teda: byť spolutvorcom na Božom diele. Boh je stvoriteľom všetkého, a človek svojou každodennou prácou toto stvorenie rozvíja a udržuje, aby sa v ňom dobre žilo aj budúcim generáciám (porov. Youcat 436).

Stolár Ježiš
Aký mal Ježiš vzťah k práci? Keď čítame evanjeliá, tak môžeme zistiť, že Ježiš väčšinu svojho života prežil v Nazarete ako obyčajný stolár. Ježiš hovorí o práci mnohokrát. Opisuje svoje poslanie ako prácu: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“ (Jn 5, 17). Aj učeníkov nazýva ako „robotníkov v žatve“ (porov. Mt 9, 37–38). Pritom Ježiš si je vedomý, že práca nie je všetko: dôležitejšia je duša človeka. „Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mk 8,36). Práca nesmie človeka natoľko uchvátiť, že zabudne na Božie kráľovstvo: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev?“ (Mt 6, 25). Ak ide o pomoc a spásu ľudí, Ježiš nepozná oddych: vstáva zavčasu ráno, aby chodil po okolitých mestách, hlásal príchod Božieho kráľovstva a uzdravoval všetky neduhy a choroby. Práca človeka sa môže stať aj účasťou na Ježišovom vykúpení: v spojení s Ježišom môžeme byť účastní na jeho vykupiteľskom di­ele.

Zmysel práce
Čo je práca? Obyčajne dnes ľudia chápu prácu najčastejšie ako činnosť vykonávanú pre niekoho za odmenu: to znamená, že prácou zarábam peniaze, ktoré slúžia na živobytie. Ale to nie je všetko. Prácou by sme mohli označiť aj každú cieľavedomú činnosť, ktorá vytvára hodnoty a služby. To znamená, že pracujem nielen preto, aby som pretváral prírodu a zarobil, ale aj preto, aby som rozvíjal svoje schopnosti, niečo vytvoril alebo niekomu tým pomohol. Ak človek pracuje, stáva sa viac človekom!
Práca teda môže mať pre človeka viacero významov:
• človek stvorený na Boží obraz v práci uskutočňuje svoje povolanie podma¬ňovať si zem, pretvárať svet a zdokonaľovať ho podľa úmyslov Stvoriteľa: prácou teda pokračujeme v Božom stvoriteľskom diele, sme spolutvorcovia tohto sveta;
• v práci človek realizuje svoje prirodzené schopnosti: každý z nás máme dary a vlohy, ktoré prácou rozvíjame, a tak uplatnením seba posilňujeme svoje sebavedomie;
• keď človek prácou rozvíja seba, rozvíja zároveň aj ľudskú spoločnosť: tento proces nazývame vytváranie kultúry;
• prácou si človek nadobúda ži¬votné potreby pre seba a svoju rodinu a zároveň poskytuje službu ľudskej spoločnosti.
Práca je teda dôležitá, ale nie je tá najvyššia priorita nášho života: práca je pre človeka, nie človek pre prácu.

Môžem osláviť Boha prácou?
Niekedy si človek môže myslieť, že naša práca sa Boha netýka. Omyl: prácou môžem osláviť Boha. Dôležité je vedieť, že čokoľvek robíme, či jeme alebo pijeme, alebo či pracujeme, robme všetko preto, aby sa Boh stal v našom živote tým najdôležitejším. Ako na to? Tu máš zopár nápadov:
• Dopad: vždy, keď niečo robíš, snaž sa, aby to malo pozitívny dopad na druhých. Práca má zlepšovať životy ľudí bez toho, aby zničila ich duše. Napr. niektoré odvetvia priemyslu majú dopad, ktorý je deštruktívny (napríklad pornografia, hazardné hry, potraty, marketingové triky atď.). Robte veci tak, aby bol dopad ten najlepší.
• Komunikácia: pri práci sa vytvárajú siete vzťahov a vzťahy sú príležitosťou na komunikáciu. Mnohokrát pri spoločnej práci môžem pochopiť toho druhého a viem mu pomôcť. Aj hovoriť o Bohu môže byť niekedy veľký zážitok.
• Láska: snaž sa druhým slúžiť, pomôcť im, zaujímať sa o druhých, urobiť k ním prvý krok. Ochotou a láskou rozvíjaš aj svoje schopnosti, ktoré sú niekedy hlboko zakopané v tebe.
• Peniaze: práca alebo brigáda je miesto, kde zarábaš peniaze. Všetky patria Bohu, nie nám, my sme iba správcami. Nepracuj, aby si mal, ale aby si mohol dávať. Veď človeku ostane len to, čo sme rozdali.
• Vďačnosť: buď vďačnou osobou, ďakuj Bohu za život, za zdravie a za prácu. Keď budeš vďačný, tak budeš naplnení nádejou.

HODNOTA PRÁCE A DÔSTOJNOSŤ ČLOVEKA
Keď práca nemá veľkú hodnotu: detská práca
Bilú a João žijú v jednom z veľkých miest v Brazílii. João má dvanásť rokov, Bilú je o niečo mladšia, má iba desať. Do školy veľmi nechodia. Aby mohli prežiť, musia pracovať: zbierajú staré plechovky, papier alebo kartóny a potom ich odnesú do zberu. Celý deň trávia na ulici a večer im všetky plechovky a papier, čo nazbierali, vykúpia zberné suroviny: niekedy je to desať kíl, inokedy aj viac. Keď majú šťastie požičajú si vozík, a vtedy vedia pozbierať aj viac plechoviek a kartónu, občas aj nejaké staré železo. Nie je to ľahký život, ale Bilú a João si už na to zvykli. A na čo sa najviac tešia je, že si kúpia hranolky s majonézou, a že sa poriadne najedia. Ich príbeh je zachytený vo filme „Neviditeľné deti – All the Invisible Children“ (2005). Na svete je asi 170 miliónov detí, ktoré musia pracovať, hoci v mnohých krajinách je detská práca zo zákona zakázaná.

Aká je hodnota práce?
Každá práca, nech by bola akákoľvek má svoju hodnotu! Hoci spoločnosť, v minulosti i v súčasnosti, sa na prácu môže pozerať inakšie, moju hodnotu mi nedáva moja práca, ale moju hodnotu mi dáva to, že som Božie dieťa a tým aj moja práca nadobúda dôstojnosť. Nech by bola akákoľvek.

Práca versus kapitál: čo má väčšiu hodnotu?
Dnešná spoločnosť sa nazýva aj kapitalistická, lebo dáva dôraz na kapitál a na zisk. Kapitál a zisk sa stali cieľom a ľudská práca nástrojom na ich nadobudnutie. Človek však nemôže byť „ponížený“ na nástroj zisku. Preto práca je dôležitejšia ako kapitál, a základné potreby pracujúcich majú prednosť pred záujmami kapitálu. Človek vlastní peniaze a kapitál ako vec, ale pracujúci človek je osoba (porov. Youcat 445).

Správny výkon človeka
Každá firma a spoločnosť, každý zamestnávateľ očakáva od zamestnanca výkon: chcú zvyšovať kvalitu aj kvantitu výkonu. Pritom netreba zabudnúť, že človek nežije len pre prácu: niekedy si potrebuje aj oddýchnuť, načerpať sily, nabrúsiť sekeru.

MAŤ ALEBO BYŤ?
Mať alebo byť?
Slávny psychológ Erich Fromm (1900 – 1980), ktorý napísal knihu „Mať alebo byť“ hovorí, že človek – spotrebiteľ je ako večné dieťa, ktoré reve, lebo chce mať dudlík! Preto si mnohí dospelí myslia, že vecami si vedia kúpiť aj vzťahy: hračkou, darčekom, značkovým oblečením… Čo je teda dôležitejšie: mať alebo byť?

Keď byť znamená vedieť dávať to, čo mám
Mať alebo byť je pre mnohých dôležitou otázkou. Mnohí si myslia, že keď mám niečo, tak aj som niekto. To však nemusí byť pravdou! V roku 2002 vznikla známa slovenská hip-hopová pieseň „Byť či nebyť“. Pieseň hovorí o základnej dileme, ktorú prežíva veľa mladých ľudí: aký je zmysel života, čo znamená byť a čo nebyť, ako žiť, aby som skutočne bol opravdivým človekom, a nielen určitou fotokópiou. A pripomína jednu veľkú pravdu: že to, čo rozdáš, patrí ti viac, než to, čo zoberieš…

Zostáva nám len to, čo sme rozdali
Človek túži po naplnenom živote: chce byť šťastný. Kľúčom k získaniu šťastia je naučiť sa dávať. Dávať lásku, dávať radosť, rozdávať silu a energiu, rozdávať úsmev. Väčšina ľudí od života očakáva, že život im najprv niečo dá. Až potom, keď im život niečo dá, až potom budú tú radosť rozdávať ďalej.
Ale v živote to tak nefunguje: boháč z evanjelia mal všetko, napriek tomu nevedel dať Lazárovi ani odrobinky zo svojho stola.
Ale zmysel života je urobiť presne naopak: naučiť sa mať radosť z dávania. Musíš najprv dať, rozdať, mať z toho radosť a ten život ti to potom vráti mnohonásobne viac. Musíš mať jednoducho radosť z dávania, radosť z danej chvíle. Je to ako v záhradke: na to, aby si mohol zožať svoju úrodu, tak potrebuješ najprv zasiať. To znamená, že musíš najprv niečo dať. A tak to urob aj v živote. Dávaj bez vypočítavosti. Dávaj pocity, dávaj lásku okolo seba, dávaj radosť a úsmevy… a neočakávaj.

Dávaj viac, než očakávaš: život ti to vráti
Toto pravidlo platí vo všetkých oblastiach života. V škole, v rodine, medzi kamarátmi: nauč sa dávať, bez očakávania toho, že niečo dostaneš. Nauč sa mať radosť už z dávania. Vedome sa pre to teraz rozhodni a vyskúšaj to. Aspoň jeden jediný deň. Uvidíš, akú úžasnú odozvu to bude mať. Akú radosť z toho budeš mať TY.

SPOLOČNÉ DOBRO
Spoločné dobro, čo je to?
Spoločné dobro je dobro pre všetkých, aby sa ľudia mohli duševne a duchovne slobodne rozvíjať a tak dosiahli svoju vlastnú dokonalosť. Spoločné dobro teda znamená, že ľudia môžu žiť v slobode, v mieri a v sociálnej istote. A keďže žijeme ako ľudia na celom svete, tak spoločné dobro sa musí vzťahovať na celý svet a musí zohľadňovať práva a povinnosti celého ľudstva. Tomuto hovoríme univerzálne spoločné dobro (porov. Youcat 327).

Spoločné dobro je, keď:
• každý človek môže mať čo jesť a čo si obliecť
• každý človek má možnosť sa vzdelávať a chodiť do školy
• každý človek môže rozvíjať všetky svoje talenty a dary, ktoré mu Boh dal
• každý človek môže slobodne myslieť a veriť
• každý človek môže žiť v pokoji a mieri (porov. KKC 1907–1912).

Spoločné dobro musí rozvíjať každý z nás
Nemôžeme myslieť iba na seba: nemôžeme povedať tak ako Kain, že mi nezáleží na mojom bratovi. Spoločné dobro musí byť záležitosťou všetkých ľudí. Predovšetkým spoločné dobro musí rozvíjať každé štátne usporiadanie: štát a politici majú povinnosť ochraňovať a podporovať práva a povinnosti jednotlivcov a rodiny.
Ale aj my môžeme rozvíjať spoločné dobro: pomáhať, aby ľudia mali čo jesť a čo si obliecť, aby deti mohli chodiť do školy, vzdelávať sa a tak rozvíjať svoje talenty, aby každý človek žil v slobode a mohol veriť v Boha, aby každý človek žil v pokoji a mieri.

Budujte na tomto svete civilizáciu lásky
„Drahá mládež, dnešným mojím želaním je, aby ste sa stali šíriteľmi pokoja na cestách spravodlivosti, slobody a lásky… Buďte teda už odteraz strojcami pokoja. Spojte svoje srdcia a sily na budovanie mieru. Len takto, prežívajúc skúsenosť Božej lásky a snažiac sa uskutočňovať evanjeliové bratstvo, budeme na tejto zemi skutočne šťastnými budovateľmi civilizácie lásky“ (pápež Ján Pavol II. na svetovom stretnutí mládeže v Buenos Aires 11.4.1987).

Skutky milosrdenstva
Sú to také skutky dobročinnej lásky, ktorými odstraňujeme alebo aspoň umenšujeme materiálnu i duchovnú biedu našich blížnych. Prejavmi milosrdenstva dosvedčujeme svoju ľudskosť a šľachetnosť. Podľa kresťanskej tradície sa uvádzajú tieto skutky milosrdenstva:
• Skutky telesného milosrdenstva: Dávať jesť hladným. Dávať piť smädným. Prichýliť pocestných. Odievať nahých. Navštevovať chorých. Poskytovať pomoc väzňom. Pochovávať mŕtvych.
• Skutky duchovného milosrdenstva: Napomínať hriešnikov. Poúčať nevedomých. Dobre radiť pochybujúcim. Tešiť zarmútených. Trpezlivo znášať krivdu. Odpúšťať ubližujúcim. Modliť sa za živých a mŕtvych.

Budovať spoločné dobro: napr. byť dobrovoľníkom
Ako budovať a rozvíjať spoločné dobro? Jedna možnosť je stať sa dobrovoľníkom.
Dobrovoľníctvo je neplatená, uvedomelá činnosť, ktorá je vykonávaná z vlastnej vôle a v prospech druhých alebo vo verejný prospech mimo členov rodiny a domácnosti dobrovoľníka.
Snáď najbežnejšia otázka mladého človeka pri ponuke na niečom sa podieľať znie: „Čo budem z toho mať?“ Dobrovoľníctvo ti na prvý pohľad neponúka hmotný zisk alebo peniaze, na strane druhej ti však môže dať to, čo sa kúpiť nedá! Tu máš výhody, ktoré dobrovoľníctvo ponúka:
• poskytuje priestor pre sebarealizáciu v tom, čo ťa baví,
• môžeš efektívne nakladať so svojim voľným časom,
• môžeš zmeniť kúsok sveta,
• získaš pocit sebanaplnenia, užitočnosti, potrebnosti a zmysluplnosti z vykonanej práce,
• dokážeš zvládnuť veci, o ktorých si predtým pochyboval,
• nadobudneš vyššie sebavedomie či vlastné sebahodnotenie,
• umožní ti pracovať v tíme a získať nových priateľov,
• získaš nové vedomosti, skúsenosti a zručnosti,
• môžeš sa zdokonaliť v cudzích jazykoch,
• cez dobrovoľníctvo sa môžeš dostať k zamestnaniu, ktoré ťa bude baviť.
Niektoré dobrovoľnícke organizácie možno aj poznáš: Domka, Laura, eRko, skauti, Katolícka charita… Byť dobrovoľníkom sa oplatí. Kým nezažiješ, nevieš, aké to je. Viac na http://dobrovolnictvo.sk!

V. KULTÚRA ŽIVOTA
Keď mladí robia alternatívnu kultúru
Kultúra? Toto je pre mladých často cudzí pojem! Kino? Kniha? Divadlo? Tieto pojmy sa rýchlosťou vetra vytrácajú z povedomia dnešnej mládeže. Nie je to však úplne pravda!
Mladí z bratislavskej Petržalky sa rozhodli vytvoriť projekt multižánrových večerov „Stage“. Tento projekt chce zaujať a inšpirovať mladých ľudí, aby nemali strach tvoriť. Vznik projektu bol akýmsi protestom voči chýbajúcej kultúre. Alternatívne večery, počas ktorých sa za 3 roky fungovania na originálnom farebnom gauči z knižiek vystriedali osobnosti z rôznych inšpiratívnych odborov, sa konajú približne raz za jeden alebo dva mesiace. Stage je zábavný večer so zaujímavými hosťami, plný inšpirácie a tiež dobrej hudby. Všetko sa to odohráva v saleziánskom mládežníckom stredisku na Mamateyovej ulici.
„Chceme mladých inšpirovať natoľko príťažlivým jazykom a produkciou, že ich to nielen osloví a nadchne, ale začnú nad vecami premýšľať a vďaka tomu urobia prvý krok k vlastnej zmene, nájdu si náplň života“, tvrdia svorne organizátori projektu. „Zmena nie je nijako násilná. Každý si zachová slobodu toho kam ho jeho myšlienky povedú. My pracujeme len na tom, aby mali ľudia chuť sa rozbehnúť a spraviť prvý krok.“

Ježiš prináša novú kultúru
Ježiš prináša novú, alternatívnu kultúru. Stále väčšmi sa vzďaľuje od Mojžišovho zákonodarstva, a predstavuje nám alternatívnu spoločnosť, nový spôsob vzťahu s Bohom. Ježiš hovorí: „Počuli ste, že bolo povedané: „Oko za oko a zub za zub!“. Mojžišov zákon bol v skutočnosti veľkým krokom vpred v oblasti spravovania pomsty, ktorá bola pred tým neobmedzená. Pomsta bola teda neobmedzená. Mojžiš sa však pokúsil stanoviť hranice, oko za oko, zub za zub. Ježiš sa ale od toho dištancuje a žiada urobiť krok vpred. “No ja vám hovorím: Neodporujte zlému“. Toto Ježišovo pozvanie neznamená, že máme pasívne prijímať násilie. Byť kresťanom znamená prelomiť kruh násilia, ponúkať alternatívu dobra, lásky a pokoja, ktoré môžu zneškodniť nenávisť a násilie obrátené voči tebe.
Ježiš nás teda pozýva, aby sme proti násiliu nebojovali násilím, lebo inak násilie iba nekonečne vzrastá, a násilie plodí iba násilie. Ježiš nás teda žiada, aby sme prinášali novú kultúru, ktorá neplodí smrť, ale kultúru, ktorá rodí život: kultúru života!

HODNOTA A REBRÍČEK HODNÔT
Hodnota je motor
Čo je to hodnota? Podľa mnohých je hodnota to, čo si človek myslí, žeby podľa nej mal žiť. Hodnoty sú to, čo reguluje a usmerňuje správanie jedinca. Správam sa teda podľa toho, čo v živote považujem za dôležité: hodnota je hnacím motorom celého ľudského správania.
Hodnoty môžeme deliť na:
• ľudské hodnoty
• morálne hodnoty
• náboženské hodnoty.

Hodnoty sú ako veľké kamene
My v živote môžeme považovať veľa vecí za hodnotu. Pričom je dobré rozlíšiť medzi hodnotou a cenou: nový „nadupaný“ mobil môže mať veľkú cenu, ale nemusí byť hodnotou. Naopak, obyčajná knižka nemusí mať veľkú cenu, ale zato môže mať pre mňa obrovskú hodnotu, pretože mi ju darovala milovaná osoba.
V mojom živote teda potrebujem rozlíšiť medzi tým, čo je hodnotnejšie a tým, čo je menej hodnotné. To, čo má hodnotu, musím dať na prvé miesto: sú to veľké kamene!

To najdôležitejšie na prvé miesto
Mnoho krát sa zaoberáme iba pieskom alebo štrkom: to najdôležitejšie nám niekedy uniká. Dávať to najdôležitejšie na prvé miesto patrí k najpodstatnejším veciam v živote! Dať to najdôležitejšie na prvé miesto neznamená v prvom rade zmeniť si nejaký denný časový harmonogram (aj keď možno aj to), ale ide v prvom rade o zmenu vnímania toho, čo je pre teba naozaj dôležité a začať robiť kroky, aby si tomu dal vo svojom živote zodpovedajúce miesto a zodpovedajúci čas.

To najdôležitejšie v živote: Boh a človek
Keď raz Ježiš učil v chráme, prišli za ním farizeji, aby ho pokúšali a tak podchytili v reči. Vypytovali sa ho, ako to je s platením daní, či človek po smrti skutočne vstane z mŕtvych a rôzne iné veci. Potom sa ho opýtali, čo je podľa neho v živote to najdôležitejšie. A Ježiš im odpovedal: najdôležitejšie je „milovať Pána Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou, a milovať svojho blížneho ako seba samého“ (porov. Mt 22, 37–40). To sú najdôležitejšie veci: sú najväčšími hodnotami v živote človeka!

Zostaviť svoj rebríček hodnôt
Každý z nás má niečo, čo je pre neho v živote najdôležitejšie. Pre mnohých je to vzťah s Bohom, pre iného rodina alebo zdravie. Sú aj ľudia, pre ktorých je najdôležitejší majetok a peniaze. Je dôležité si ujasniť poradie vecí, ktoré sú pre teba skutočne dôležité. Rebríček hodnôt pomáha, aby sme sa rozhodovali a konali múdro a aby sme vedeli žiť v súlade so svojimi hodnotami. Rozhodovať sa podľa momentálnej situácie je veľmi nebezpečné, pretože situácia je každú chvíľu iná, ale naše základné hodnoty sú stále. Urobiť si rebríček hodnôt nie je teoreticky vôbec ťažké. Potrebuješ len pero a papier. Najdôležitejšie a zároveň najťažšie je byť k sebe poctivý a pravdivý.

HODNOTY KULTÚRY ŽIVOTA A KULTÚRY SMRTI
Kultúra života a kultúra smrti
Pojem „Kultúra života“ a „kultúra smrti“ použil prvý krát v roku 1995 pápež svätý Ján Pavol II. v encyklike „Evangelium vitae – Evanjelium života“. Reagoval tak na celosvetové útoky proti hodnote ľudského života, dôstojnosti ľudskej osoby a zdôraznil, že právo na život je neodňateľné. Kultúra života a kultúra smrti odzrkadľujú odlišné chápanie a žitie kultúry ľudského bytia.
Kultúra života znamená, že prijmeme deti vtedy a tak, ako prídu, že zaručíme počatému ešte nenarodenému právo prísť na svet, postihnutým rozvíjať svoje schopnosti, ako aj chorým a starým ľuďom primeranú starostlivosť a nebudeme manipulovať koniec života človeka.
Opakom kultúry života je kultúra smrti, šíriaca sa potratmi, eutanáziou, antikoncepčnou mentalitou, umelým oplodnením, ideológiou rodovej rovnosti… Jej cieľom je vlastný hmotný blahobyt, nezdravý individualizmus, konzumizmus, ekonomickú efektivitu života, zabúdajúc na ozajstné vzťahy medzi ľuďmi.

KULTÚRA ŽIVOTA KULTÚRA SMRTI
• prijíma deti vtedy a tak, ako prídu
• zaručuje počatému ešte nenarodenému právo prísť na svet
• zaručuje postihnutým rozvíjať svoje schopnosti
• zaručuje chorým a starým ľuďom primeranú starostlivosť • šíri potraty
• podporuje antikoncepčnú mentalitu
• podporuje umelé oplodnenie
• povoľuje eutanáziu
• podporuje ideológiu rodovej rovnosti (gender)

KULTÚRA – ROZVOJ ČLOVEKA A ĽUDSKEJ SPOLOČNOSTI
Kultúra, čo je to?
Najlepšie si svoju kultúru začneme uvedomovať, keď prídeme do cudziny: tam zažijeme iné správanie a cítenie, iný spôsob komunikácie, uprednostňujú sa iné hodnoty a mnoho iných skutočností, ktoré môžeme vnímať. Jedným slovom: iná kultúra!
Slovo „kultúra“ pochádza z latinského „colere“, čo znamená pestovať, obrábať a bolo pôvodne spájané s obrábaním pôdy. Kultúru môžeme definovať ako komplexný celok, ktorý zahrňuje poznanie, vieru, umenie, právo, morálku, zvyky a všetky ostatné schopnosti a obyčaje, ktoré si človek osvojil ako člen spoločnosti.
Dnes môžeme kultúru chápať v dvoch rovinách:
• kultúra ako špecifická ľudská činnosť, ktorá nie je vlastná iným biologickým formám života, a teda človek sa ňou odlišuje od ostatných živočíchov;
• kultúra ako zvláštny spôsob života rôznych skupín ľudí.

Keď rozvíjam kultúru, rozvíjam človeka a budujem Božie kráľovstvo
Kultúra je súčasťou skutočného ľudského života a pomáha mu k tomu, aby človek vedel dôstojne žiť. Keď rozvíjam kultúru, zároveň rozvíjam aj život človeka. Každý človek by sa preto mal dať do služieb blížnych, prispieť na rozvoj kultúry a tak povzniesť verejný život a zlepšovať podmienky ľudského života. Preto medzi pokrokom kultúry a spoločnosti ako takej a rastom Božieho kráľovstva je úzky vzťah: tým, že sme stvorení pre večnosť, každý kresťan má využiť všetky svoje sily a prostriedky, aby budoval kultúru a vytvoril spravodlivejší a pokojnejší svet (porov. KKC 2820).

Čo by bola Európa bez kresťanstva?
Predstav si Európu bez kresťanstva? Spoznal by si náš kontinent bez kostolných veží, bez krížov lemujúcich vidiecke cesty, bez univerzít a nemocníc? Cítil by si sa na našom kontinente doma bez ľudských práv, solidarity a bez starostlivosti o najslabších? Pravdepodobne nie! Európa a jej kultúra stoja na kresťanských základoch!
Keby v Európe nebolo kresťanstvo, tak: by sme nepočítali náš čas od dáta Kristovho narodenia; nemali by sme mená ako Jozef, Mária, Ondrej, Jakub, Filip… a pracovali by sme aj cez nedele a sviatky; nechodili by sme do školy; neboli by Vianoce ani Veľká Noc. Bez kresťanstva by Európa nebola Európou!

Budovať novú kultúru: začni v škole!
Keď rozvíjame kultúru, rozvíjame človeka. Mladí ľudia sú generáciou, ktorá chce mať vplyv na svoje okolie, generáciou, ktorá môže zmeniť tento svet, a pre ktorú to nie je len chytľavá fráza, ale životný štýl, ktorý chce žiť. Svedčiť o svojej viere môžeš začať kedykoľvek a kdekoľvek. Niekedy si myslíme, že svedčiť o viere je zložité. Nie je to tak: aj ty máš príbeh, ktorým môžeš osloviť iných!

NAŠI VEĽKÍ RODÁCI
Svätosť nie je luxus
Bl. Matka Terézia hovorila, že svätosť nie je luxus pre niekoľkých vyvolencov, ale tvoja a moja jednoduchá povinnosť. Každý mladý človek si kladie otázku: kto som a prečo som tu, ako sa dopracujem k naplneniu svojho života? Kresťanská viera nám odpovedá: iba dosiahnutím svätosti sa človek stáva tým, na čo ho Boh stvoril. Svätosť však nie je nejakou ľudskou dokonalosťou, ale zjednotenie s Ježišom Kristom. Kto takto získa nový život, nájde sám seba a stane sa svätým (porov. Youcat 342).

Aj Slovensko je krajina svätých
Aj Slovensko má svojich svätcov: väčšina z nich pôsobila v minulosti na našom území, hoci nepochádzali zo Slovenska.
• Takto poznáme najmä sv. Cyrila a Metoda, slovanskí vierozvestci, ktorí sú aj patróni Slovenska. Ich učeníci, sv. Gorazd a spoločníci, pochádzali priamo z veľkomoravskej ríše a určité obdobie účinkovali na slovenskom území.
• Z okolia Nitry pravdepodobne pochádzal sv. Bystrík, ktorý sa neskôr stal biskupom a pôsobil na južnom Slovensku a v Maďarsku. V roku 1046 zomrel mučeníckou smrťou. V tom období na Slovensku žil aj sv. Andrej-Svorad, ktorý pochádzal z Poľska a usadil sa v kláštore sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Po jeho smrti jeho žiak sv. Benedikt sa utiahol ako pustovník na Skalku pri Trenčíne. Podľa príkladu svojho učiteľa viedol veľmi prísny život. Zrejme o tri roky neskôr prišli k nemu zbojníci v nádeji, že má veľa peňazí. Odvliekli ho nad rieku Váh, zviazali a hodili do vody. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale nemohli ho nájsť. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby tam čosi pozoroval. Istý muž sa na tom mieste ponoril do vody a tam našiel neporušené Benediktovo telo.
• Významnou sväticou je sv. Alžbeta Uhorská (Durínska), ktorá sa narodila 7. júla 1207 v Bratislave alebo Sárospataku a zomrela 17. novembra 1231 v Marburgu. Bola známa svojou nezištnou láskou a pomocou. Počas biedy Alžbeta pomáhala, ako vedela. Rozdávala zo zásob svojho hradu, ba pre chorých postavila nemocnicu. Vlastnými rukami slúžila chorým a ošetrovala ich.
• Na Slovensku sú známi aj traja košickí mučeníci, sv. Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz, ktorí síce nepochádzali zo Slovenska, ale zomreli v Košiciach v roku 1619 ako mučeníci počas povstania.
So Slovenskom sú spojení aj ďalší svätci, hoci neúčinkovali na našom území: sv. Reparát, mučeník zo 4. storočia, ktorého telo a relikvie uctievajú vo františkánskom kostole Zvestovania Pána v Bratislave; sv. Emerán, biskup a mučeník zo 7. storočia, ktorého relikvie sa nachádzajú v nitrianskej katedrále; sv. Ján Almužník, biskup z Alexandrie, ktorý zomrel v roku 620 po Kr. a jeho telo je pochované v Dóme sv. Martina v Bratislave.

Menej známi svätci na Slovensku
Na Slovensku máme veľmi veľa veriacich ľudí, ktorí sa nebáli vyznať svoju vieru pred ľuďmi, a zato boli väznení, mučení, a nakoniec dali svoj život za vieru. Sú to mučeníci 20. storočia: niektorých z nich už Cirkev vyhlásila za blahoslavených, u iných sa stále vedie proces svätorečenia. Sú to napr. bl. Metod Dominik Trčka, bl. Pavol Gojdič, bl. Vasiľ Hopko, bl. Sára Salkaházi, bl. Zdenka Schellingová a Boží služobník Titus Zeman. Tu si niektorých z nich v krátkosti predstavíme.

Bl. Pavol Peter Gojdič (1888 – 1960)
Pavol Gojdič sa narodil v Ruských Pekľanoch, neďaleko Prešova. Vstúpil do seminára a po skončení štúdia bol 27. augusta 1911 v Prešove vysvätený za kňaza. V roku 1922 vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého. 14. septembra 1926 bol menovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. 25. marca 1927 bol v Ríme vysvätený za biskupa. Ako biskup sa zaslúžil o povznesenie duchovného života kňazov a veriacich. 13. apríla 1939 bol menovaný za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. 28. apríla 1950 bol biskup Pavol P. Gojdič zatknutý a internovaný a vo vykonštruovanom procese s tzv. vlastizradnými biskupmi (Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom) bol odsúdený na doživotné odňatie slobody. Potom nasledovali premiestňovania z jedného väzenia do druhého. Biskup Gojdič bol vystavovaný fyzickému a psychickému nátlaku, bol ponižovaný, musel vykonávať najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nežaloval, nežiadal výhody. V roku 1960 zomrel vo väzenskej nemocnici v Leopoldove, na následky tam získaných chorôb v dôsledku zlého zaobchádzania. Následne bol pochovaný bez akýchkoľvek pôct na väzenskom cintoríne v hrobe bez mena, pod väzenským číslom 681. Biskup Pavol P. Gojdič bol 27. septembra 1990 súdne rehabilitovaný. Vyznamenaný bol in memoriam Rádom T.G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy. 4. novembra 2001 bol Pavol P. Gojdič pápežom Jánom Pavlom II. na námestí sv. Petra v Ríme vyhlásený za blahoslaveného.

Bl. Sára Salkaháziová (1899 – 1944)
Sára bola košická rodáčka maďarskej národnosti, ktorá pôsobila pôvodne ako učiteľka a neskôr aj ako novinárka. V roku 1927 vstúpila do rehoľnej Spoločnosti sociálnych sestier v Košiciach, v roku 1937 bola preložená do domovského kláštoru v Budapešti, kde počas druhej svetovej vojny skrývala spolu s ostatnými sestrami Židov. Príslušníci pronacistickej maďarskej strany šípových krížov ju po udaní jednej zo zamestnankýň kláštora dolapili a s niekoľkými Židmi, ktoré sestry ukrývali, zastrelili a telá hodili do Dunaja. Pamätník Jad Vašem ju v roku 1969 vyhlásil za Spravodlivú medzi národmi. 17. septembra 2006 ju pápež Benedikt XVI. vyhlásil za blahoslavenú.

Bl. Zdenka Schelingová (1914 – 1955)
Zdenka pochádza z jedenástich detí, narodila sa desiata v poradí. 24. decembra 1916 dostala pri krste meno Cecília. V roku 1931 vstúpila do kláštora Milosrdných sestier Svätého kríža do Podunajských Biskupíc, kde 30. januára 1937 zložila prvé rehoľné sľuby. V rokoch 1937–1940 pracovala v Štátnej nemocnici v Bratislave na internom oddelení. Potom pracovala do roku 1942 ako ošetrovateľka v Humennom, a nakoniec do roku 1952, znova v Bratislave ako laborantka na röntgenologickom oddelení štátnej nemocnice (dnes fakultná nemocnica). Začiatkom roka 1952 pomohla k úteku kňazovi Š. Koštialovi a trom bohoslovcom, ktorí boli väznení. 29. februára 1952 ju zatkla štátna bezpečnosť a po niekoľkotýždňovom vyšetrovaní, ktoré bolo sprevádzané mučením, bola postavená pred súd, ktorý ju 17. júna 1952 odsúdil za velezradu na 12 rokov väzenia. Prešla niekoľkými väzeniami. Väzenie a mučenie podlomilo jej zdravie natoľko, že 16. apríla 1955 musela byť podmienečne prepustená na slobodu z pražskej väznice. 19. apríla 1955 bola prijatá ako pacientka do trnavskej nemocnice, kde aj zomrela na následky mučenia 31. júla 1955. 14. septembra 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.

Boží služobník Titus Zeman (1915 – 1969)
Titus Zeman sa narodil v Bratislave – Vajnoroch 4. januára 1915. Ako dvadsaťpäťročný sa stal saleziánskym kňazom a pôsobil ako kaplán, školský radca a profesor chémie. Po zrušení kláštorov v roku 1950 zorganizoval a viedol tri ilegálne prechody do Talianska. Prevádzal mladých spolubratov, aby mohli pokračovať v príprave na svoje životné poslanie. Pri treťom pokuse bol zatknutý a následne vypočúvaný, mučený a odsúdený na 25 rokov väzenia. V roku 1969, necelých päť rokov po podmienečnom prepustení, zomrel na následky mučenia a väznenia v Bratislave.

Svätí sú pre nás vzory: nemáme lepšie vzory ani lepších pomocníkov ako svätých. Ak je mojím patrónom svätec, mám u Boha priateľa (Youcat 202).

Použitá literatúra pre pracovný zošit náboženstva pre 8. ročník základných škôl
HRABLAYOVÁ, L. a kol. Dôstojnosť človeka. Metodická príručka katolíckeho náboženstva pre 8. ročník základných škôl. Spišská Nová Vec: KPKC, 2011. ISBN 80–89538–05–8.
HRABLAYOVÁ, L. a kol. Dôstojnosť človeka. Pracovný zošit pre 8. ročník základných škôl. Spišská Nová Vec: KPKC, 2011. ISBN 80–89538–05–8.
Horúce témy. Bratislava: Don Bosco, 2000. ISBN 80–88933–62–5.
MATULA, Š. Cesta. Bratislava: Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, Centrum výchovnej a psychologickej prevencie, 1999.
Methoden von A bis Z. Nürnberg: Verlag Ernst Kaufmann, 2005. ISBN 3–7806–2671–3.
REIMER, T.: Dôstojnosť človeka. Učebnica katolíckeho náboženstva pre 8. ročník základných škôl. Západný obrad.Trnava: SSV, 2015. ISBN 80–8161–059–2.
SABOL, J.: Albert Schweitzer – teológ, filozof, lekár a humanista. Banská Bystrica: Metodické centrum, 2000. ISBN 80–8041–331–2.
Wenn…, dann Gott. Winzer: Verlag Josef Duschl, 2005. ISBN 3–937438–12–2.